Harry Potter a Ohnivá čaša

A potom sa kdesi, v akomsi zákutí jeho prázdneho mozgu ozval hlas Divookého Moodyho: „Vyskoč na lavicu... vyskoč na lavicu...“

Harry poslušne pokrčil kolená, pripravený skočiť.

„Vyskoč na lavicu...“

„Ale prečo?“ prebudil sa ďalší hlas v jeho mozgu.

„To je predsa hlúposť,“ povedal ten hlas.

„Vyskoč na lavicu...“

„Nie, myslím, že nevyskočím,“ odmietal ten druhý hlas, tentoraz trochu pevnejšie... „Nie, ja to naozaj nechcem...“

„Skoč! HNEĎ!“

Vzápätí Harry pocítil silnú bolesť. Vyskočil, ale zároveň sa pokúšal zabrániť si v skoku – výsledok bol taký, že sa tresol hlavou o lavicu, prevrátil ju a zdalo sa mu, že si zlomil obe kolenné jablká.

„No, tak toto už bolo skoro ono!“ zaburácal Moodyho hlas a Harry pocítil, ako prázdno v jeho hlave zmizlo. Presne si pamätal, čo sa dialo, a zdalo sa, že bolesť v kolenách sa zdvojnásobila.

„Všetci sa pozrite! Potter sa bránil! Bránil sa tomu, a doparoma, skoro sa mu to podarilo! Skúsime to znova, Potter, a vy ostatní dávajte pozor – sledujte jeho oči, tam to uvidíte – veľmi dobre, Potter, skutočne veľmi dobre! Teba tak ľahko neovládnu!“

„Podľa toho, čo hovorí,“ hundral Harry, keď o hodinu krivkal z učebne obrany proti čiernej mágii (Moody trval na tom, že si Harryho vyskúša štyri razy, až kým sa Harrymu nepodarilo kliatbu celkom odvrátiť), „by si človek myslel, že nás každú chvíľu napadnú.“

„Áno, viem,“ povedal Ron, ktorý na každom druhom schode podskočil. Mal so zaklínadlom oveľa väčšie problémy ako Harry, hoci Moody ho ubezpečil, že do obeda sa jeho účinky stratia. „Paranoikov mi ani nespomínaj...“ Ron sa obzrel, či ho Moody naozaj nemôže počuť, a pokračoval: „Nečudo, že boli na ministerstve radi, keď sa ho zbavili. Počul si, ako rozprával Seamusovi, čo urobil tej čarodejnici, keď na prvého apríla naňho zakričala Hu!? A vôbec, kedy popri všetkých tých ostatných úlohách máme čítať literatúru o odvracaní Imperiusa?“

Všetci štvrtáci pocítili, že im tento polrok pribudlo práce. Profesorka McGonagallová im vysvetlila prečo, keď sa jej trieda zvlášť nahlas ponosovala, že im dala veľa úloh z transfigurácie.

„Vstupujete teraz do najdôležitejšej fázy čarodejníckej výchovy!“ povedala im a oči za hranatými okuliarmi sa jej nebezpečne leskli. „Blížia sa skúšky na Vynikajúcu čarodejnícku úroveň...“

„Ale veď VČÚ robíme až v piatom ročníku!“ rozhorčene namietal Dean Thomas.

„Možno áno, Thomas, ale verte mi, že je potrebné, aby ste sa pripravovali čo najsvedomitejšie! Slečna Grangerová je stále jediná v tejto triede, ktorej sa podarilo premeniť ježa na uspokojivú ihelničku. Možno by som vám mala pripomenúť, Thomas, že vaša ihelnička sa vystrašene zvinie do klbka zakaždým, keď sa k nej niekto priblíži s ihlou!“

Hermiona, ktorá zružovela, sa pravdepodobne veľmi usilovala, aby sa netvárila priveľmi samoľúbo.

Harryho a Rona nesmierne pobavilo, keď im profesorka Trelawneyová na nasledujúcej hodine veštenia oznámila, že z domácej úlohy dostali výborné známky. Nahlas predčítavala veľké úryvky z ich predpovedí a chválila ich za to, že tak pokojne prijali hrôzy, čo ich čakajú – lenže už menej sa bavili, keď ich požiadala, aby si takéto predpovede pripravili aj na budúci mesiac, pretože obom sa už minuli nápady, aké katastrofy by ich ešte mohli postihnúť.

Medzitým im profesor Binns, duch, ktorý učil dejiny mágie, dával každý týždeň slohové práce o vzburách škriatkov v osemnástom storočí. Profesor Snape ich nútil skúmať protijedy. Túto úlohu brali veľmi vážne, lebo naznačil, že pred Vianocami možno niektorého z nich otrávi, aby si preveril, či ich protijedy účinkujú. Profesor Flitwick im k povinnej literatúre pridal ďalšie tri knihy na prípravu privolávacích zaklínadiel.

Ešte aj Hagrid im dal robotu navyše. Tryskochvosté škroty rástli pozoruhodným tempom, ak vezmeme do úvahy, že nikto nezistil, čím sa vlastne živia. Hagrid mal z toho radosť a ako súčasť „projektu“ navrhol, aby každý druhý večer chodili do jeho chalupy pozorovať škroty a robili si poznámky o ich zvláštnom správaní.

„Ja nepôjdem,“ vyhlásil Draco Malfoy otvorene po Hagridovom návrhu, ktorý povedal takým tónom, ako keď Mikuláš vyťahuje z vreca zvlášť veľkú hračku. „Ďakujem, mám tých nechutných tvorov na hodine dosť.“

Hagridov úsmev sa vytratil.

„Urobíte, čo vám kážem,“ zavrčal, „alebo si vezmem príklad z profesora Moodyho... Vraj z vás bola pekná fretka, Malfoy.“

Chrabromilčania sa rozrehotali. Malfoy očervenel od hnevu, ale spomienka na Moodyho trest bola očividne ešte dosť čerstvá, lebo prestal odvrávať. Harry, Ron a Hermiona sa po hodine vrátili do hradu vo výbornej nálade. Byť pri tom, ako Hagrid usadil Malfoya, to bol mimoriadne príjemný zážitok najmä preto, že vlani sa Malfoy veľmi usiloval, aby Hagrida vyhodili.

Vo vstupnej hale zistili, že ďalej sa tak ľahko nedostanú, lebo sa tam zhromaždil dav študentov a všetci sa motali okolo veľkého nápisu pod mramorovým schodiskom. Ron, najvyšší z nich, sa postavil na špičky, aby videl ponad hlavy spolužiakov pred ním, a prečítal im nápis nahlas: