Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ako teda? Na metlách?“ nahlas uvažoval Harry a pozrel na hviezdnatú oblohu.

„Myslím, že nie... z takej diaľky...“

„Žeby pomocou prenášadiel?“ hádal Ron. „Alebo by sa mohli premiestniť – sedemnásťroční sa už možno smú premiestňovať.“

„Do rokfortského areálu sa nedá premiestňovať, koľko ráz ti to mám hovoriť?“ rozčúlene mu pripomenula Hermiona.

Netrpezlivo sa obzerali po areáli školy, ale nič sa nezmenilo, všetko bolo tiché a nehybné, celkom ako zvyčajne. Harrymu začínalo byť chladno. Keby sa poponáhľali... Možno tí zahraniční študenti pripravujú nejaký dramatický príchod... Spomenul si, ako im pán Weasley v kempingu pred Svetovým pohárom v metlobale hovoril: „Vždy je to rovnaké – nemôžeme odolať, aby sme sa jeden pred druhým nepredvádzali, keď sme spolu...“

A vtedy Dumbledore zo zadného radu, kde stál aj s ostatnými učiteľmi, zvolal:

„Aha! Ak sa nemýlim, blíži sa delegácia z Beauxbatonsu!“

„Kde?“ netrpezlivo zvolali mnohí študenti a každý hľadel niekam inam.

„Tamto!“ zakričal akýsi šiestak ukazujúc nad les.

Po tmavomodrej oblohe sa k hradu rútilo niečo veľké, oveľa väčšie ako metla – či vlastne stovky metiel, a bolo to čoraz bližšie.

„To je drak!“ zvreskla jedna prváčka a celkom stratila hlavu.

„Nebuď hlúpa... je to lietajúci dom,“ tvrdil Dennis Creevey.

Dennis to skoro uhádol. Keď sa gigantický čierny tvar prekĺzol ponad vrcholky stromov Zakázaného lesa a dopadli naň svetlá z okien hradu, videli obrovský svetlobelasý koč, asi toľký ako veľký dom, ako sa znáša k nim, a vzduchom ho ťahá tucet okrídlených svetložltých koni, každý veľký ako slon.

Predné rady študentov cúvli, lebo koč obrovskou rýchlosťou klesal nižšie a chystal sa pristáť, a potom s mohutným treskom, pri ktorom Neville odskočil dozadu a pristúpil nohu nejakému slizolinskému piatakovi, konské kopytá väčšie ako taniere dopadli na zem. Vzápätí pristál aj koč, nadhadzujúc sa na velikánskych kolesách, pričom zlatisté kone pohadzovali obrovskými hlavami a gúľali veľkými planúcimi červenými očami.

Kým sa dvere koča otvorili, Harry si stihol všimnúť, že je na nich erb (dva prekrížené zlaté prútiky a z každého leteli tri hviezdy).

Z koča zoskočil chlapec v svetlomodrom habite, zohol sa, chvíľu sa s niečím babral vo dverách koča a potom rozložil zlaté schodíky. Úctivo odskočil nabok. Vzápätí Harry videl, ako sa z koča vystrčila ligotavá čierna topánka na vysokom podpätku – topánka priam taká veľká ako detské sánky – a za ňou nasledovala tá najväčšia žena, akú v živote videl. To ihneď vysvetľovalo veľkosť koča a koni. Niekoľkí zhíkli.

Harry vo svojom živote videl iba jedného takého veľkého človeka ako táto žena – Hagrida. Pochyboval, že by bol v ich výške nejaký rozdiel. A predsa – možno preto, že na Hagrida bol zvyknutý – táto žena (teraz stála pri schodíkoch koča a hľadela na čakajúce zástupy, ktoré na ňu civeli s vyvalenými očami) sa mu zdala ešte neprirodzenejšie veľká. Keď sa ocitla vo svetle dopadajúcom zo vstupnej haly, ukázalo sa, že má peknú tvár s bronzovou pleťou, veľké čierne lesklé oči a dosť ohnutý nos. Vlasy mala stiahnuté dozadu do lesklého uzla na šiji. Od hlavy po päty bola odetá v čiernom saténe a na hrdle a hrubých prstoch jej žiarili veľkolepé opály.

Dumbledore začal tlieskať, študenti ho nasledovali a ozval sa hlasný potlesk, pričom mnohí sa stavali na špičky, aby ženu lepšie videli.

Výraz tváre sa jej uvoľnil, a keď zamierila k Dumbledorovi a podávala mu ligotajúcu sa ruku, zjavil sa na nej pôvabný úsmev. Hoci Dumbledore bol dosť vysoký, ani sa nemusel veľmi zohýbať, aby jej ju pobozkal.

„Drahá madam Maxime, vitajte v Rokforte,“ pozdravil ju.

„Dumbly-dorrh, dúfam, že sa máte dobrhe,“ odpovedala mu madam Maxime hlbokým hlasom.

„Výborne, ďakujem,“ odvetil Dumbledore.

„Moji žiaci,“ predstavila svojich študentov a nedbanlivo mávla rukou za seba.

Harry, ktorého pozornosť sa celkom sústredila na madam Maxime, si všimol, že z koča vystúpilo asi dvanásť chlapcov a dievčat, všetci na pohľad šestnásť-sedemnásťroční, a teraz stáli za madam Maxime. Triasli sa, čomu sa nikto nemohol čudovať, lebo ich habity boli zrejme ušité z tenkého hodvábu a ani jeden z nich nemal plášť. Niekoľkí si okolo hláv omotali šály. Nakoľko ich Harry videl (stáli totiž v obrovskom tieni madam Maxime), hľadeli na Rokfort s obavami v očiach.

„Karhkarhof už prhišiel?“ spýtala sa madam Maxime.

„Mal by tu byť každú chvíľu. Chcete počkať tu a privítať ho, alebo radšej pôjdete dnu trochu sa zohriať?“

„Myslím, že rhadšej sa zohrhejeme,“ odvetila madam Maxime. „Ale kone...“

„Náš učiteľ starostlivosti o zázračné tvory sa o ne postará,“ ubezpečil ju Dumbledore, „len čo vybaví drobnú záležitosť s ďalšími svojimi... ehm... zverencami.“

„Škroty,“ zašepkal Ron Harrymu a uškrnul sa.

„Moje žrhebce vyžadujú... eh... silnú rhuku,“ upozornila madam Maxime a tvárila sa, akoby pochybovala, či nejaký rokfortský učiteľ starostlivosti o zázračné tvory tú úlohu zvládne. „Sú veľmi silné...“

„Ubezpečujem vás, že Hagrid na to má,“ s úsmevom odvetil Dumbledore.