Harry Potter a Ohnivá čaša

„Čo máš na mysli?“ spýtal sa Ron, hoci Harry mal pocit, že dobre vie, čo príde.

„Domácich škriatkov!“ odvetila Hermiona a v očiach sa jej blýskalo. „Ani raz na celých tisíc stranách sa v Dejinách Rokfortu nespomína, že my všetci sa podieľame na útlaku stovky otrokov!“

Harry pokrútil hlavou a pustil sa do praženice. Nedostatok jeho a Ronovho nadšenia pre túto vec ani najmenej neodradil Hermionu od rozhodnutia usilovať sa o dosiahnutie spravodlivosti pre domácich škriatkov. Je pravda, že obaja zaplatili dva sikle za odznak SOPLOŠ, ale urobili to iba preto, aby ju umlčali. No z tohoto hľadiska ich sikle boli vyhodené zbytočne, ba vďaka nim bola Hermiona ešte výrečnejšia. Odvtedy Harryho s Ronom ustavične otravovala, najprv, aby nosili odznaky, a potom, aby presviedčali aj ostatných, nech ich nosia, a každý večer v chrabromilskej klubovni rečnila, útočila na ľudí a potriasala im pod nosom pokladničkou.

„Uvedomujete si, že vám preobliekajú postele, zapaľujú oheň a varia jedlo čarovné tvory, ktoré za to nedostanú ani sikel a sú zotročené?“ opakovala rozvášnene.

Niektorí ako Neville jej zaplatili, aby sa na nich prestala zlostne mračiť, niekoľkí síce o jej reči prejavili aký-taký záujem, ale neboli ochotní aktívnejšie sa zapojiť do kampane. Mnohí to celé považovali za žart.

Ron prevrátil oči k stropu, z ktorého sa teraz na všetkých lialo jesenné slnečné svetlo, a Fred sa začal s mimoriadnym záujmom venovať svojej slanine (obe dvojčatá odmietli kúpiť si odznak SOPLOŠ). George sa však naklonil k Hermione.

„Počuj, bola si niekedy vôbec dolu v kuchyniach, Hermiona?“

„Nie, samozrejme nie,“ odvetila stroho. „Myslím, že študenti tam nemajú...“

„No tak my sme tam boli,“ povedal George ukazujúc aj na Freda, „veľa ráz, uchmatnúť si nejaké jedlo. A stretli sme sa s nimi – sú spokojní. Myslia si, že majú tú najlepšiu prácu na svete.“

„To preto, že sú nevzdelaní a majú vymyté mozgy!“ rozhorčene začala Hermiona, ale jej ďalšie slová prehlušilo svišťanie nad ich hlavami, ktoré oznamovalo prílet sovej pošty. Harry ihneď pozrel hore a videl, ako k nemu letí Hedviga. Hermiona okamžite zmĺkla a aj s Ronom nervózne sledovali Hedvigu, ktorá sa zniesla Harrymu na plece, zložila krídla a unavene otrčila nohu.

Harry z nej stiahol Siriusovu odpoveď a ponúkol Hedvige kožku zo slaniny, ktorú vďačne zjedla. Pozrel, čo robia Fred s Georgeom, a keď videl, že sú bezpečne pohrúžení do ďalšej diskusie o Trojčarodejníckom turnaji, šeptom prečítal Siriusov list Ronovi a Hermione.

Podarený pokus, Harry! Vrátil som sa a som dobre ukrytý. Chcem, aby si ma informoval o všetkom, čo sa deje v Rokforte. Nepoužívaj Hedvigu, meň sovy a neboj sa o mňa, len dávaj pozor na seba. Nezabudni, čo som Ti povedal o jazve.

Sirius

„Prečo máš meniť sovy?“ potichu sa spýtal Ron.

„Hedviga priťahuje pozornosť,“ okamžite zareagovala Hermiona. „Je nápadná. Snežná sova, ktorá sa často vracia na miesto úkrytu... Snežné sovy predsa nie sú tunajšie vtáky, nie?“

Harry zvinul list, strčil si ho pod habit a uvažoval, či je teraz spokojnejší ako predtým, alebo či je nervóznejší. Pomyslel si, že ak sa Siriusovi podarilo vrátiť sa a nechytili ho, už aj to je čosi. Nemohol poprieť, že sa cíti spokojnejšie, keď vie, že Sirius je oveľa bližšie. Aspoň nebude musieť čakať tak dlho na odpoveď, keď mu napíše.

„Ďakujem, Hedviga,“ poďakoval a pohladkal ju. Hedviga ospanlivo zahúkala, namočila si zobák do pohára s pomarančovou šťavou a potom odletela. Očividne sa už veľmi tešila na dobrý spánok v soviarni.

V ten deň vládla na hrade príjemná atmosféra očakávania. Nikto nebol na hodinách veľmi pozorný, lebo všetkých oveľa väčšmi zaujímal večerný príchod hostí z Beauxbatonsu a Durmstrangu. Ešte aj elixíry boli znesiteľnejšie, pretože boli o pol hodiny kratšie. Keď sa ozvalo predčasné zvonenie, Harry, Ron a Hermiona sa ponáhľali do Chrabromilskej veže, odložili si tam tašky a knihy, ako im kázali, obliekli plášte a ponáhľali sa dolu do vstupnej haly.

Vedúci fakúlt zoraďovali študentov do radov. „Weasley, napravte si klobúk,“ zavrčala profesorka McGonagallová na Rona. „Slečna Patilová, zložte si z vlasov tú smiešnu vec.“

Parvati sa zamračila a stiahla si z konca pleteného vrkoča veľkého ozdobného motýľa.

„Poďte za mnou, prosím,“ prikázala profesorka McGonagallová. „Prváci vpredu... netlačte sa...“

Zišli dolu schodmi a zoradili sa pred hradom. Bol chladný jasný večer, zmrákalo sa a nad Zakázaným lesom už svietil bledý, akoby priesvitný mesiac. Harry, ktorý stál vo štvrtom rade odpredu medzi Ronom a Hermionou, videl, ako sa Dennis Creevey medzi prvákmi až trasie od nedočkavosti.

„Už je skoro šesť,“ Ron pozrel na hodinky a potom na cestu k hlavnej bráne. „Čo myslíš, ako prídu? Vlakom?“

„Pochybujem,“ povedala Hermiona.