Harry Potter a Ohnivá čaša

„Už je neskoro,“ s trpkosťou poznamenal Ron.

Viktor Krum a jeho spolužiaci z Durmstrangu sa usadili za slizolinský stôl. Harry videl samoľúbe tváre Malfoya, Crabba a Goyla. Malfoy sa naklonil ku Krumovi a prihovoril sa mu.

„Len sa mu podlizuj, Malfoy,“ jedoval sa Ron. „Stavím sa, že Krum ho prehliadol... ľudia mu určite stále podliezajú... Čo myslíte, kde budú spať? Mohli by sme im ponúknuť miesto v našej spálni, Harry... Uvoľnil by som mu aj svoju posteľ, ja by som sa vyspal aj na skladacej.“

Hermiona odfrkla.

„Vyzerajú oveľa spokojnejšie ako Beauxbatonsčania,“ skonštatoval Harry.

Študenti z Durmstrangu si vyzliekali huňaté kožuchy a hľadeli so záujmom na hviezdnatý strop, niektorí z nich brali do rúk zlaté taniere a čaše, skúmali ich a očividne to na nich zapôsobilo.

Školník Filch pridával k učiteľskému stolu stoličky. Na túto príležitosť si obliekol svoj starý splesnený frak. Harryho prekvapilo, že pristavil štyri stoličky, po dve z každej strany Dumbledora.

„Ale veď sú iba dvaja ľudia navyše. Prečo Filch pridal štyri stoličky? Kto ešte príde?“

„Hm?“ nechápavo sa spýtal Ron, ktorý stále so záujmom sledoval Kruma.

Keď sa v sieni konečne zišli všetci študenti a usadili sa pri svojich stoloch, nastúpili aj učitelia, zoradili sa pri hlavnom stole a sadli si. Poslední prišli Dumbledore, profesor Karkarov a madam Maxime. Keď sa zjavila riaditeľka Beauxbatonsu, všetci jej žiaci vstali. Niekoľkí Rokfortčania sa zasmiali. Beauxbatonsčanov to však vôbec nevyviedlo z rovnováhy a stáli, až kým si madam Maxime nesadla po Dumbledorovej ľavici. Dumbledore zostal stáť a vo Veľkej sieni zavládlo ticho.

„Dobrý večer, dámy a páni, duchovia a najmä naši vzácni hostia,“ začal Dumbledore a usmieval sa na zahraničných študentov. „Mám to potešenie privítať vás všetkých na Rokforte. Dúfam a verím, že váš tunajší pobyt bude príjemný a bude sa vám páčiť.“

Jedna z Beauxbatonsčaniek, stále si pridŕžajúc na hlave šál, sa pohŕdavo zasmiala.

„Nikto ťa nenúti zostať!“ zašepkala Hermiona naježene.

„Turnaj oficiálne otvoríme na konci hostiny,“ oznámil Dumbledore. „Teraz, nech sa páči, všetci sa najedzte, napite a cíťte sa tu ako doma!“

Posadil sa a Harry videl, že Karkarov sa okamžite k nemu naklonil a pustil sa s ním do rozhovoru.

Taniere pred nimi sa ako vždy naplnili jedlom. Domáci škriatkovia v kuchyni sa ničím nenechali obmedziť, výber jedál bol taký bohatý, aký Harry ešte nezažil, vrátane niekoľkých určite cudzokrajných.

„Čo je toto?“ spýtal sa Ron ukazujúc na veľkú misu akéhosi rybacieho jedla vedľa mäsového nákypu.

„Bouillabaisse,“ povedala Hermiona.

„Na zdravie!“ zvolal Ron.

„Mne sa nekýchlo. To bolo po francúzsky. Jedla som to predvlani cez prázdniny. Je to veľmi dobré.“

„Beriem ťa za slovo,“ povedal Ron a nabral si.

Zdalo sa, akoby Veľká sieň bola oveľa plnšia, hoci pribudlo niečo vyše dvadsať študentov. Možno to spôsobili ich farebné uniformy, tak jasne sa vynímajúce medzi rokfortskými čiernymi habitmi. Teraz, keď si študenti z Durmstrangu vyzliekli kožuchy, ukázalo sa, že pod nimi mali tmavočervené habity.

Hagrid vošiel do siene vchodom za učiteľským stolom asi dvadsať minút po začiatku hostiny. Sadol si na krajnú stoličku a obviazanou rukou zakýval Harrymu, Ronovi a Hermione.

„Škroty sa majú dobre, Hagrid?“ zavolal Harry.

„Šecko im ide k duhu,“ odpovedal Hagrid spokojne.

„O tom nepochybujem,“ potichu poznamenal Ron. „Zdá sa, že konečne prišli na chuť nejakej potrave, však? Hagridovým prstom.“

V tej chvíli sa nejaký hlas spýtal: „Prhepáčte, budete chcete bouillabaisse?“

Bolo to dievča z Beauxbatonsu, ktoré sa pri Dumbledorovom prejave smialo. Konečne si dala dole šál. Vodopád striebristoplavých vlasov jej padal skoro až po pás. Mala veľké tmavomodré oči a veľmi biele rovné zuby.

Ron očervenel. Civel na ňu a otvoril ústa, že jej odpovie, ale nevyšlo mu z nich nič iba akýsi klokotavý zvuk.

„Môžeš si vziať,“ povedal Harry a potisol misu pred dievčinu.

„Už ste dojedli?“

„Áno,“ vyhŕkol Ron. „Áno, bolo to vynikajúce.“

Dievča zobralo misu a opatrne ju nieslo k bystrohlavskému stolu. Ron stále na ňu vyvaľoval oči, ako keby doteraz nikdy nijaké dievča nevidel. Harry sa rozosmial. Ten smiech akoby Rona zobudil.

„Je to víla!“ zachrípnuto povedal Harrymu.

„Samozrejme, že nie je!“ nahnevane vyprskla Hermiona. „Nikto iný na ňu nezíza ako idiot.“

Ale nemala celkom pravdu. Keď dievča prechádzalo sieňou, mnohé chlapčenské hlavy sa za ním otáčali a niektorí očividne stratili reč rovnako ako Ron.

„Hovorím ti, že to nie je normálne dievča!“ Ron sa naklonil nabok, aby naň lepšie videl. „Také na Rokforte nebývajú.“

„Rokfortským nič nechýba,“ odvetil Harry bez rozmýšľania. Čisto náhodou sedela iba kúsok od dievčiny so striebristými vlasmi.

„Keď si vy dvaja pozbierate tie vypadnuté oči,“ štipľavo poznamenala Hermiona, „uvidíte, kto práve prišiel.“

Ukazovala na učiteľský stôl. Už sa zaplnili aj dve zvyšné miesta. Vedľa profesora Karkarova sedel teraz Ludo Bagman, zatiaľ čo Percyho šéf pán Crouch si sadol vedľa madam Maxime.

„Čo tu tí robia?“ čudoval sa Harry.