Harry Potter a Ohnivá čaša

Na zlomok sekundy si Harry pomyslel, že to funguje – George si to myslel celkom iste, pretože víťazoslávne vykríkol a skočil za Fredom – ale vzápätí sa ozvalo hlasné zaškvrčanie a obe dvojčatá vyleteli zo zlatého kruhu, akoby ich odhodil nejaký neviditeľný guliar. Bolestivo pristáli o tri metre ďalej na studenej kamennej podlahe a aby okrem zranenia mali ešte aj hanbu, ozvalo sa hlasné puknutie a obom vyrástli rovnaké dlhé biele brady.

Vstupná hala sa ozývala smiechom. Pridali sa ešte aj Fred s Georgeom, keď sa pozbierali zo zeme a videli svoje brady.

„Ja som vás varoval,“ ozval sa hlboký pobavený hlas. Všetci sa otočili a videli, že z Veľkej siene vychádza profesor Dumbledore. Premeriaval si Georgea s Fredom a oči sa mu smiali. „Odporúčam vám obom navštíviť madam Pomfreyovú. Už ošetruje slečnu Fawcettovú z Bystrohlavu a pána Summersa z Bifľomoru, ktorí sa tiež rozhodli trošku zostarnúť. Hoci musím priznať, že ich brady neboli také pekné ako vaše.“

Fred a George sa pobrali do nemocničného krídla sprevádzaní Leem, ktorý zavýjal od smiechu, a Harry, Ron a Hermiona chichúňajúc sa zamierili na raňajky.

Výzdoba vo Veľkej sieni sa dnes ráno zmenila. Pretože bol Halloween, okolo začarovaného stropu poletoval kŕdeľ živých netopierov a v každom kúte sa vyškierali stovky vyrezávaných tekvíc. Harry zamieril k Deanovi a Seamusovi – práve preberali študentov, čo už zavŕšili sedemnásť a mohli by sa prihlásiť.

„Hovorí sa, že Warrington vstal skoro ráno a hodil ta svoje meno,“ povedal Dean Harrymu. „To je ten veľký chalan zo Slizolinu, čo vyzerá ako leňochod.“

Harry, ktorý hral v metlobalovom zápase proti Warringtonovi, znechutene pokrútil hlavou.

„Nemôžeme mať predsa reprezentanta zo Slizolinu!“

„A všetci Bifľomorčania hovoria o Diggorym,“ pohŕdavo precedil Seamus. „Ale myslím, že ten by nechcel riskovať svoju krásu.“

„Počúvajte!“ zahriakla ich zrazu Hermiona.

Vonku vo vstupnej hale sa ozývalo povzbudzovanie. Otočili sa na stoličkách a videli, že do siene vchádza Angelina Johnsonová a trochu rozpačito sa usmieva. Angelina, vysoká čiernovlasá triafačka chrabromilského metlobalového tímu, prišla k nim, posadila sa a povedala: „Tak som to urobila! Práve som ta hodila svoje meno!“

„To nemyslíš vážne!“ zvolal Ron, na ktorého to urobilo dojem.

„Tak teda ty máš sedemnásť?“ spýtal sa Harry.

„Jasné, že má, brada jej nenarástla, nevidíš?“ ukazoval Ron.

„Minulý týždeň som mala narodeniny,“ upresnila Angelina.

„Som rada, že sa prihlásil aj niekto z Chrabromilu,“ potešila sa Hermiona. „Dúfam, že ťa vytiahnu, Angelina!“

„Ďakujem, Hermiona,“ usmiala sa na ňu Angelina.

„Veru, lepšie ty ako ten krásavec Diggory,“ skonštatoval Seamus, na čo sa niekoľko Bifľomorčanov, ktorí práve prechádzali okolo, naňho zamračilo.

„Tak teda, čo dnes budeme robiť?“ spýtal sa Ron Harryho a Hermiony, keď doraňajkovali a odchádzali z Veľkej siene.

„Ešte sme neboli navštíviť Hagrida,“ navrhol Harry.

„Dobre,“ súhlasil Ron, „len nech od nás nechce, aby sme obetovali škrotom nejaké prsty.“

Odrazu sa Hermionina tvár rozžiarila.

„Práve som si uvedomila, že som Hagridovi neponúkla členstvo v SOPLOŠi!“ zvolala natešene. „Počkajte na mňa, zabehnem hore po odznaky.“

„Čo je to s ňou?“ rozhorčene sa pýtal Ron, keď sa rozbehla hore mramorovým schodiskom.

„Hej, Ron,“ povedal Harry odrazu. „Tamto je tvoja priateľka...“

Zvonka vchádzali do vstupnej haly študenti z Beauxbatonsu a medzi nimi aj dievča-víla. Tí, čo postávali pri Ohnivej čaši, sa rozostúpili, aby im dovolili prejsť, a zvedavo ich sledovali.

Za študentmi vošla do haly madam Maxime a zoradila ich. Žiaci z Beauxbatonsu po jednom prekračovali vekovú hranicu a hádzali do belasých plamienkov kúsky pergamenu so svojimi menami. Každý pergamen, ktorý pohltili plamene, na chvíľku očervenel a vyleteli z neho iskričky.

„Čo myslíš, čo bude s tými, ktorých nevyberie?“ zašepkal Ron Harrymu, keď do Ohnivej čaše hodila svoje meno dievčina-víla. „Myslíš, že sa vrátia do školy, alebo tu zostanú sledovať turnaj?“

„Neviem,“ odvetil Harry. „Počkaj, myslím... madam Maxime tu zostane ako členka poroty, však?“

Keď všetci beauxbatonskí študenti vložili do čaše svoje mená, madam Maxime ich vyviedla zase von z budovy.

„Kde teda spia?“ chcel vedieť Ron, šiel k hlavnému vchodu a hľadel von.

Hlasný hrkot za nimi oznamoval, že sa vrátila Hermiona s odznakmi SOPLOŠu.

„Och! Dobre, že ideš, ponáhľajme sa,“ privítal ju Ron a trielil dolu kamennými schodmi nespúšťajúc oči z dievčaťa-víly, ktoré teraz kráčalo po trávniku s madam Maxime.

Keď sa blížili k Hagridovej chalupe na okraji Zakázaného lesa, záhada ubytovania Beauxbatonsčanov bola odhalená. Obrovský bledobelasý koč, v ktorom prišli, parkoval asi dvesto metrov od Hagridovho prahu a študenti sa práve vracali doň. Mohutné lietajúce kone, ktoré koč ťahali, sa teraz pásli v provizórnej ohrade pri ňom.

Harry zaklopal na Hagridove dvere a okamžite sa ozval Tesákov mohutný štekot.

„Už bolo načase!“ zvolal Hagrid, keď dokorán otvoril dvere. „Fakticky som si myslel, že ste zabudli, kde bývam!“