Harry Potter a Ohnivá čaša

Oheň v čaši znova očervenel, vyletovali z nej iskry. Odrazu dohora vyšľahol dlhý plameň a vyniesol ešte jeden kúsok pergamenu.

Dumbledore ho dlhou rukou automaticky zachytil. Potom natiahol ruku pred seba a uprene hľadel na meno napísané na ňom. Dlho bolo ticho, počas ktorého Dumbledore nespúšťal oči z kúska pergamenu a všetci v miestnosti zase hľadeli na Dumbledora. A vtedy si Dumbledore odkašlal a nahlas prečítal:

„Harry Potter.“

17 Štyria reprezentanti

Harry tam len sedel a bol si vedomý, že všetky hlavy vo Veľkej sieni sa otočili a hladia naňho. Bol omráčený, otupený. Určite sa mu to sníva. Nepočul dobre.

Nikto netlieskal. Sieň začalo napínať bzučanie, akoby niekto podráždil včely, niektorí študenti vstávali, aby sa lepšie pozreli na Harryho, ktorý sedel na mieste ako skamenený.

Hore pri hlavnom stole profesorka McGonagallová vstala, mihla sa popri Ludovi Bagmanovi a profesorovi Karkarovovi, naliehavo niečo zašepkala Dumbledorovi, ktorý k nej natiahol ucho a trochu sa mračil.

Harry sa otočil k Ronovi a Hermione a za nimi videl, že všetci za dlhým chrabromilským stolom naňho hladia s otvorenými ústami.

„Ja som sa neprihlásil,“ povedal Harry bezvýrazne. Obaja naňho hľadeli rovnako bezvýrazne. Pri hlavnom stole vstal profesor Dumbledore a kývol profesorke McGonagallovej.

„Harry Potter!“ zvolal znova. „Harry! Poď, prosím ťa, sem hore!“

„Choď,“ zašepkala Hermiona a trochu ho potisla.

Harry vstal, pristúpil si okraj habitu a trochu sa zatackal. Vykročil uličkou medzi chrabromilským a bifľomorským stolom. Tá cesta sa mu zdala nesmierne dlhá, akoby sa učiteľský stôl vôbec nepribližoval, a cítil pritom na sebe stovky a stovky očí ako namierené reflektory. Šumenie silnelo. Harrymu sa zdalo, že prešla celá hodina, kým stál priamo pred Dumbledorom a cítil na sebe pohľady všetkých učiteľov.

„Do tých dverí, Harry,“ ukázal mu Dumbledore. Neusmieval sa.

Harry šiel popri učiteľskom stole. Hagrid sedel celkom na kraji. Nežmurkol na Harryho, nezakýval mu, ani iným spôsobom ho nepozdravil ako zvyčajne. Na tvári sa mu zračilo absolútne ohromenie, a keď Harry prechádzal okolo neho, civel naňho ako všetci ostatní. Harry vyšiel cez určené dvere z Veľkej siene a ocitol sa v menšej miestnosti lemovanej obrazmi čarodejníc a čarodejníkov. V kozube oproti nemu horel príjemný ohník.

Keď vošiel, tváre na portrétoch sa obrátili k nemu. Videl, že z jedného rámu vyletela scvrknutá čarodejnica a vletela do susedného, k čarodejníkovi s mrožími fúziskami. Scvrknutá čarodejnica mu čosi šepkala do ucha.

Viktor Krum, Cedric Diggory a Fleur Delacourová stáli pri ohni. Vyzerali zvlášť pôsobivo, keď sa ich postavy črtali na pozadí ohňa. Krum, zhrbený a zamyslený, sa opieral o rímsu kozuba, trochu bokom od ostatných dvoch. Cedric stál s rukami za chrbtom a hľadel do ohňa. Keď Harry vošiel, Fleur Delacourová sa obzrela a prehodila si dozadu pramene dlhých striebristých vlasov.

„Čo je to?“ povedala. „Máme sa vrhatit do siene?“

Myslela si, že Harry prišiel s nejakým odkazom. Nevedel, ako jej má vysvetliť, čo sa práve stalo. Iba tam stál a hľadel na ostatných troch šampiónov. Uvedomil si, akí sú všetci traja vysokí.

Za sebou začul zvuk náhlivých krokov a do miestnosti vošiel Ludo Bagman. Chytil Harryho za ruku a viedol ho dopredu.

„Pozoruhodné!“ hundral si. „Absolútne pozoruhodné! Páni... dáma!“ oslovil ostatných troch, keď prišiel k ohňu. „Dovoľte, aby som vám predstavil – hoci sa to zdá neuveriteľné – štvrtého šampióna Trojčarodejníckeho turnaja.“

Viktor Krum sa vystrel a zamračene si premeriaval Harryho. Cedric bol navidomoči v pomykove. Pozrel na Bagmana, na Harryho a potom znovu na Bagmana, akoby si nebol istý, či Bagmanovi dobre rozumel – Fleur Delacourová však pohodila vlasmi, usmiala sa a povedala: „Ó, veľmi smjéšny žarht, pán Bagmón.“

„Žart?“ zmätene zopakoval Bagman. „Nie, nie, vôbec nie! Harryho meno práve vyšlo z Ohnivej čaše!“ Krumovo husté obočie sa trochu stiahlo. Cedric sa stále tváril rozpačito. Fleur sa mračila.

„Ale to je urhčite omyl,“ pohŕdavo povedala Bagmanovi. „On nemôže súťažiť. Je prhimlady.“

„No... je to skutočne prekvapujúce,“ vravel Bagman, šúchal si hladkú bradu a usmieval sa na Harryho. „Ale ako viete, veková hranica bola stanovená iba tento rok ako mimoriadne bezpečnostné opatrenie. A pretože jeho meno vyšlo z čaše... myslím, že v tomto štádiu sa tomu nedá vyhnúť... Je to v pravidlách, ste povinní... Harry sa bude musieť usilovať, ako najlepšie...“

Dvere za nimi sa znova otvorili a vošla veľká skupina ľudí: profesor Dumbledore a tesne za ním pán Crouch, profesor Karkarov, madam Maxime, profesorka McGonagallová a profesor Snape. Kým profesorka McGonagallová zavrela dvere, Harry počul za stenou hučanie stoviek študentov.

„Madam Maxime!“ Fleur okamžite zamierila k svojej riaditeľke. „‘Ovorhia, že aj tento malý chlapec bude súťažiť!“

Kdesi pod tou otupenosťou spôsobenou ohromením pocítil Harry iskierku hnevu. Malý chlapec?