Harry Potter a Ohnivá čaša

Madam Maxime sa vystrela do svojej plnej pôsobivej výšky. Vrchom peknej hlavy sa dotýkala lustra so sviečkami a jej gigantická hruď sa pod čiernym saténom rozšírila.

„Čo to má znamenať, Dumbly-dorr?“ spýtala sa panovačne.

„To by som rád vedel aj ja, Dumbledore,“ pridal sa profesor Karkarov. Na tvári mal chladný úsmev a jeho modré oči svietili ako dva kusy ľadu. „Dvaja reprezentanti Rokfortu? Nepamätám sa, že by som počul o takom prípade, aby mala hostiteľská škola povolených dvoch šampiónov – alebo som si neprečítal pravidlá dostatočne pozorne?“

Krátko a nepríjemne sa zasmial.

„C’est impossible,“ namietala madam Maxime a obrovskú ruku s množstvom prekrásnych opálov mala položenú na Fleurinom pleci. „Rhokforht nemôže mať dvoch šampiónov. To je nesprhavodlivé.“

„Mali sme dojem, že vaše vekové obmedzenie vylúči mladších účastníkov, Dumbledore,“ namietal Karkarov s rovnako chladným úsmevom a jeho oči boli ešte ľadovejšie. „Inak by sme, pravdaže, priviedli širší výber kandidátov z našich škôl.“

„Za to nemôže nikto iba Potter, Karkarov,“ potichu povedal Snape. V bledých očiach mu žiarila zloba. „Neobviňujte Dumbledora za to, že sa Potter rozhodol porušiť pravidlá. Prekračuje medze, odkedy sem prišiel...“

„Ďakujem, Severus, to nebolo potrebné,“ odvetil mu Dumbledore energicky a Snape stíchol, hoci oči sa mu pod oponou čiernych mastných vlasov zlovestne blýskali.

Profesor Dumbledore teraz pozrel na Harryho, ktorý jeho pohľad opätoval a pokúšal sa zachytiť výraz očí za polmesiačikovými okuliarmi.

„Vložil si do Ohnivej čaše svoje meno, Harry?“ spýtal sa pokojne.

„Nie,“ odpovedal Harry. Uvedomoval si, že všetci ho pozorne sledujú. Snape v tieni neveriacky odfrkol.

„Požiadal si niekoho zo starších študentov, aby ho dal do Ohnivej čaše za teba?“ spýtal sa profesor Dumbledore ignorujúc Snapa.

„Nie,“ rozhodne odvetil Harry.

„Samozrhejme, že klame!“ volala madam Maxime. Snape krútil hlavou a pery sa mu vykrivili.

„Nemohol prekročiť vekovú hranicu,“ ostro odvetila profesorka McGonagallová. „Na tom sa určite všetci zhodneme...“

„Dumbly-dorr urhčite urhobil prhi tej čiarhe chybu,“ pokrčila plecami madam Maxime.

„Je to, samozrejme, možné,“ zdvorilo odvetil Dumbledore.

„Dumbledore, veľmi dobre viete, že ste neurobili chybu!“ nahnevane namietala profesorka McGonagallová. „To je skutočne nezmysel! Harry sám nemohol čiaru prekročiť, a pretože profesor Dumbledore verí, že nepresvedčil nikoho zo starších študentov, aby to urobili namiesto neho, som si istá, že to postačí aj ostatným!“

Vrhla na profesora Snapa veľmi nahnevaný pohľad.

„Pán Crouch... pán Bagman,“ oslovil ich Karkarov a jeho hlas bol opäť úlisný, „vy ste naši... ehm... objektívni sudcovia. Určite súhlasíte s tým, že je to absolútne neregulárne?“

Bagman si utrel okrúhlu chlapčenskú tvár vreckovkou a pozrel na Croucha, ktorý stál mimo svetelného kruhu a tvár mal napoly skrytú v tieni. Vyzeral trochu tajuplne, v šere akoby mu pribudli roky, takmer pripomínal kostru. Keď však prehovoril, hlas mal odmeraný ako zvyčajne.

„Musíme dodržiavať pravidlá a pravidlá jasne stanovujú, že tie osoby, mená ktorých vyletia z Ohnivej čaše, sú povinné súťažiť v turnaji.“

„Barty pozná pravidlá odpredu-odzadu,“ rozžiarene hovoril Bagman Karkarovovi a madam Maxime, akoby tým celá záležitosť bola už uzavretá.

„Trvám na tom, že znova predložím mená všetkých svojich študentov,“ povedal Karkarov. Odhodil svoj úlisný tón i úsmev. Jeho tvár nadobudla skutočne mrzký výraz. „Znovu vystavíte Ohnivú času a budeme pridávať mená, kým každá škola nebude mať dvoch šampiónov. To bude spravodlivé, Dumbledore.“

„Ale, Karkarov, tak to predsa nefunguje,“ namietal Bagman. „Ohnivá čaša práve zhasla a znova sa rozblčí až na začiatku nasledujúceho turnaja...“

„...na ktorom sa Durmstrang rozhodne nezúčastní!“ vybuchol Karkarov. „Po všetkých našich stretnutiach, rokovaniach a kompromisoch som vôbec nečakal, že sa vyskytne čosi takéto! Takmer som rozhodnutý odísť!“

„Prázdne hrozby, Karkarov,“ zavrčal hlas pri dverách. „Nemôžete teraz opustiť svojho šampióna. On musí súťažiť. Všetci musia súťažiť. Záväzná čarodejnícka zmluva, ako povedal Dumbledore. Šikovné, čo?“

Do miestnosti práve vošiel Moody. Krivkal k ohňu a pri každom jeho kroku sa ozvalo hlasné klop.

„Šikovné?“ zopakoval Karkarov. „Žiaľ, ja vám nerozumiem, Moody.“

Harry videl, že sa usiluje hovoriť pohŕdavo, ako keby Moodyho slová vôbec nestáli za povšimnutie, ale ruky ho prezradili – zovreli sa do pästí.

„Nerozumiete?“ pokojne odvetil Moody. „Je to veľmi prosté, Karkarov. Niekto vložil Potterovo meno do čaše s vedomím, že bude musieť súťažiť, ak ho čaša vyberie.“

„Zrhejme niekto, kto si želal, aby si Rhokforht odhrhyzol z jablka dva rhazy!“ povedala madam Maxime.

„Celkom s vami súhlasím, madam Maxime,“ prikývol Karkarov a uklonil sa jej. „Budem sa sťažovať na Ministerstve mágie a na Medzinárodnej konfederácii čarodejníkov...“

„Ak má niekto dôvod sa sťažovať, tak je to Potter,“ zahučal Moody, „ale... zvláštne, nepočul som, že by povedal jediné slovo...“