Harry Potter a Ohnivá čaša

Usmieval sa, ale bol to akýsi čudný, napätý úsmev. Harry si odrazu uvedomil, že ešte stále má na sebe šarlátovú chrabromilskú zástavu, ktorú okolo neho uviazal Lee. Rýchlo si ju chcel dať dole, ale bola natuho zauzlená. Ron ležal na posteli, ani sa nepohol, len hľadel, ako sa s ňou Harry trápi.

„Tak teda gratulujem,“ povedal napokon, keď si Harry konečne zložil zástavu a odhodil ju do kúta.

„Čo myslíš tým ‚gratulujem‘?“ Harry civel na Rona. Ronov úsmev vôbec nebol v poriadku. Bola to skôr grimasa.

„No predsa nikomu inému sa nepodarilo dostať sa za vekovú hranicu,“ odvetil Ron. „Ani len Fredovi s Georgeom. Čo si použil? Neviditeľný plášť?“

„Neviditeľný plášť by mi nepomohol prekročiť tú čiaru,“ pomaly vravel Harry.

„Ach, správne. Myslel som si, že by si mi to povedal, keby to bol neviditeľný plášť,“ pokračoval Ron, „lebo ten by nás prikryl oboch, však? Ale ty si našiel iný spôsob, pravda?“

„Počuj, ja som svoje meno do čaše nedal,“ tvrdil Harry. „Musel to urobiť niekto iný.“

Ron nadvihol obočie.

„Prečo by to niekto robil?“

„Neviem.“ Harry mal pocit, že to vyznie veľmi melodramaticky, ale napriek tomu povedal: „Aby ma zabil.“

Ronovo obočie vyskočilo tak vysoko, až mu skoro zmizlo vo vlasoch.

„To je v poriadku, mne môžeš povedať pravdu,“ povedal Ron. „Ak nechceš, aby to ostatní vedeli, dobre, ale nechápem, prečo sa obťažuješ klamať, veď si s tým nemal problémy. Kamarátka Tučnej panej, tá Violeta, nám už povedala, že Dumbledore tvoju účasť povolil. Prvá cena je tisíc galleónov, čo? A nemusíš robiť ani koncoročné testy...“

„Ja som svoje meno do čaše nedal!“ Harry sa už hneval.

„Áno, áno,“ opakoval Ron rovnako pochybovačne ako Cedric. „Ibaže si dnes ráno hovoril, že keď, tak by si to urobil včera večer, aby ťa nikto pri tom nevidel... aby si vedel, ja nie som hlúpy.“

„Ale vyzeráš tak,“ odsekol Harry.

„Áno?“ Na Ronovej tvári už nezostal nijaký úsmev, ani len nútený. „Iste už chceš spať, Harry. Predpokladám, že musíš zajtra skoro vstávať na fotografovanie a tak.“

Prudko zatiahol závesy okolo postele so stĺpikmi a Harryho nechal stáť pri dverách a civieť na tmavočervené zamatové závesy, ktoré teraz skrývali jedného z mala ľudí, o ktorých bol presvedčený, že mu veria.

18 Váženie prútikov

Keď sa Harry v nedeľu ráno zobudil, chvíľu mu trvalo, kým mu došlo, prečo sa cíti tak mizerne a nepokojne. Vtedy ho prigniavila spomienka na predchádzajúci večer. Posadil sa a odhrnul závesy na posteli, že sa porozpráva s Ronom, donúti ho, aby mu uveril, no zistil, že Ronova posteľ je prázdna. Očividne šiel na raňajky.

Harry sa obliekol a pobral sa dolu točitým schodiskom do klubovne. Len čo sa zjavil, tí, čo sa už naraňajkovali, začali tlieskať. Predstava, že má ísť do Veľkej siene a pred ostatných Chrabromilčanov, ktorí sa k nemu správali ako k nejakému hrdinovi, ho nelákala, lenže mohol si vybrať medzi nimi a bratmi Creeveyovcami, ktorí mu divo mávali, aby šiel k nim. Rázne zamieril k portrétovému vchodu, potisol ho, vyšiel von a ocitol sa zoči-voči Hermione.

„Ahoj,“ pozdravila a podávala mu kopu hrianok zabalených v obrúsku. „Priniesla som ti toto... Nechceš sa ísť prejsť?“

„Dobrý nápad,“ vďačne súhlasil Harry.

Zišli dolu, prešli cez vstupnú halu, ani len nepozreli smerom k Veľkej sieni, a onedlho kráčali po trávniku k jazeru, kde kotvila loď Durmstrangu, čierna silueta ktorej sa odzrkadľovala vo vode. Bolo studené ráno, a keď kráčali a žuli hrianky, Harry podrobne Hermione porozprával, čo sa stalo potom, keď odišiel od chrabromilského stola. Nesmierne sa mu uľavilo, že Hermiona o jeho slovách nepochybovala.

„Pravdaže som vedela, že si sa neprihlásil sám,“ povedala, keď jej opísal, čo sa odohrávalo v malej miestnosti pri Veľkej sieni. „Mal si sa vidieť, keď Dumbledore prečítal tvoje meno! Ale otázka je, kto ho ta dal? Lebo Moody má pravdu, Harry... nemyslím si, že by to mohol urobiť nejaký študent... študentovi by sa nikdy nepodarilo času oklamať, ani sa dostať cez Dumbledorovu...“

„Nevidela si Rona?“ skočil jej do reči Harry.

Hermiona váhala.

„Ehm... áno... bol na raňajkách.“

„Stále si myslí, že som sa prihlásil sám?“

„No... nie, myslím, že nie... nie naozaj,“ odvetila rozpačito.

„Čo tým chceš povedať, že nie naozaj?“

„Och, Harry, nie je to jasné?“ beznádejne povedala Hermiona. „Žiarli.“

„Žiarli?“ neveriacky zopakoval Harry. „Žiarli na čo? Chce urobiť zo seba hlupáka pred celou školou, to chce?“

„Pozri,“ trpezlivo vysvetľovala Hermiona, „vždy si to ty, na koho sa zameriava všetka pozornosť, vieš, že je to tak. Ja viem, že ty za to nemôžeš,“ dodala rýchlo, keď videla, že Harry už nazlostene otvára ústa. „Viem, že ty o to nestojíš... ale – no – vieš, Ron musí doma súperiť so všetkými bratmi a ty si jeho najlepší priateľ, a si skutočne slávny. Len čo ťa ľudia zbadajú, on je odstavený nabok, ale vyrovnal sa s tým, nikdy o tom nehovorí, no myslím, že toto bolo už naňho priveľa...“

„Skvelé,“ trpko povedal Harry. „Naozaj skvelé. Povedz mu, že sa s ním kedykoľvek vymením. Povedz mu, že ochotne... Ľudia mi zízajú na čelo všade, kam sa pohnem...“