Harry Potter a Ohnivá čaša

„Naozaj to nie je také ťažké, Harry,“ pokúšala sa ho cestou z triedy upokojiť Hermiona – predmety k nej lietali z druhého konca miestnosti po celú hodinu, ako keby mala nejaký magnet na handry, koše na papier a lunaskopy. „Iba si sa poriadne nesústredil...“

„Ktovie prečo,“ zamračene zavrčal Harry, keď okolo prešiel Cedric Diggory obklopený veľkým hlúčikom usmiatych dievčat, pričom všetky hľadeli na Harryho ako na nejaký obrovský exemplár tryskochvostého škrota. „Aj tak je to jedno. Popoludní sa môžem tešiť na dve hodiny elixírov...“

Dvojhodinové elixíry boli vždy hrozný zážitok, ale po tieto dni na nich prežíval vyslovené muky. Znamenalo to stráviť pol druha hodiny zavretý v podzemnom žalári so Snapom a Slizolinčanmi, ktorí akoby sa rozhodli Harryho trestať, ako najväčšmi mohli, za to, že sa opovážil stať sa reprezentantom školy – nič nepríjemnejšie si už ani nevedel predstaviť. Už celý piatok sa usiloval zo všetkých síl, pričom Hermiona vedľa neho mu šeptom monotónne opakovala: „Nevšímaj si ich, nevšímaj si ich, nevšímaj si ich,“ a videl, že ani dnes to nebude lepšie.

Keď po obede prišli s Hermionou do Snapových žalárov, všetci Slizolinčania čakali vonku a každému vpredu na habite svietil veľký odznak. Na jeden bláznivý okamih si Harry pomyslel, že sú to odznaky SOPLOŠu – a vzápätí zistil, že je na nich svietivými červenými písmenami, ktoré jasne žiarili v šere podzemnej chodby, napísané:

PODPORUJTE CEDRICA DIGGORYHO,

SKUTOČNÉHO REPREZENTANTA ROKFORTU!

„Páčia sa ti, Potter?“ spýtal sa Malfoy nahlas, keď sa Harry k nemu priblížil. „A to nie je všetko – aha!“

Pritlačil si odznak na prsia, nápis na ňom zmizol a nahradil ho ďalší, tentoraz žiarivozelený:

POTTER SMRDÍ!

Slizolinčania zavýjali od smiechu. Všetci si postláčali odznaky, až všade okolo Harryho jasne žiaril nápis POTTER SMRDÍ! Cítil, ako mu do hlavy stúpa horúčava.

„Veľmi smiešne,“ sarkasticky poznamenala Hermiona Pansy Parkinsonovej a jej bande slizolinských dievčat, ktoré sa smiali ako pominuté, „skutočne vtipné.“

Ron stál pri stene s Deanom a Seamusom. Nesmial sa, ale ani sa Harryho nezastal.

„Chceš jeden, Grangerová?“ Malfoy podával odznak Hermione. „Mám ich kopu. Ale nedotkni sa mojich rúk. Vieš, práve som si ich umýval. Nechcem, aby mi ich zahnusila humusáčka.“

Vtom, akoby sa hnev, ktorý Harry už dlhé dni pociťoval, prevalil cez akúsi priehradu v jeho hrudi. Kým si stihol zvážiť, čo robí, vytiahol prútik. V okamihu sa všetci naokolo jeden cez druhého pokúšali uniknúť z ich dosahu, ustupovali do chodby.

„Harry!“ varovne zvolala Hermiona.

„No len pokračuj, Potter,“ precedil cez zuby Malfoy a takisto vytiahol prútik. „Moody tu teraz nie je, aby na teba dal pozor – urob to, ak máš odvahu...“

Zlomok sekundy si hľadeli do očí a potom presne v tej istej chvíli obaja konali.

„Furnunculus!“ vykríkol Harry.

„Densaugeo!“ zvreskol Malfoy.

Z oboch prútikov vyleteli záblesky svetla. Vo vzduchu do seba narazili a odrazili sa na všetky strany – Harryho zasiahol Goyla do tváre a Malfoyov Hermionu. Goyle zvreskol a chytil sa za nos, kde mu naskočili velikánske mrzké vredy a Hermiona si zdesene zakrývala dlaňou ústa a fňukala.

„Hermiona!“

Ron sa vrhol k nej, aby zistil, čo sa jej stalo. Harry sa otočil a videl, ako Ron odťahuje Hermione ruku od tváre. Nebol to pekný pohľad. Hermionine predné zuby – už aj tak väčšie ako priemer – rástli alarmujúcou rýchlosťou a ako sa jej predlžovali, čoraz väčšmi sa podobala na bobra – tiahli sa ponad spodnú peru k brade – zdesená Hermiona to cítila a srdcervúco vykríkla.

„Čo má znamenať ten hluk?“ ozval sa tichý hrozný hlas.

Prišiel Snape. Slizolinčania sa pustili hlučne vysvetľovať. Snape ukázal dlhým žltým prstom na Malfoya a povedal: „Vysvetlite.“

„Potter na mňa zaútočil, pane...“

„Zaútočili sme obaja!“ vykríkol Harry.

„A... a zasiahol Goyla, pozrite!“

Snape skúmavo pozrel na Goyla. Jeho tvár sa teraz podobala na čosi, čo by patrilo do atlasu jedovatých húb.

„Nemocničné krídlo, Goyle!“ pokojne mu prikázal Snape.

„Malfoy zasiahol Hermionu!“ zvolal Ron. „Pozrite!“

Donútil Hermionu, aby ukázala Snapovi zuby – usilovala sa skryť ich rukami, hoci to bolo ťažké, lebo jej už narástli až po golier. Pansy Parkinsonová a ostatné Slizolinčanky sa až prehýbali od potláčaného smiechu a spoza Snapovho chrbta si ukazovali na Hermionu.

Snape chladne pozrel na Hermionu a potom povedal: „Nevidím nijaký rozdiel.“

Hermiona vzlykla, do očí jej vhŕkli slzy, potom sa otočila a bežala po chodbe, až sa im stratila z dohľadu.

Možno to bolo šťastie, že Harry i Ron sa rozkričali na Snapa zároveň, šťastie, že ich hlasy sa v kamennej chodbe tak ozývali, že v tom zmätku Snape nemohol presne rozlíšiť ich nadávky. Hlavnú myšlienku však pochopil.

„Dobre,“ povedal zamatovým hlasom. „Chrabromilu strhávam päťdesiat bodov a Potter aj Weasley dostanú trest. A teraz choďte do triedy, lebo budete týždeň po škole.“