Harry Potter a Ohnivá čaša

„V tom hluku sa nedá pracovať,“ vyhlásila. „Pozrime sa... á, áno, tu je to pekné a útulné.“

Bola to kutica na metly. Harry civel na novinárku.

„Poď sem... môj zlatý... tak... výborne,“ mlela, pričom si sadla na nebezpečne vratké prevrátené vedro a Harryho postrčila na kartónovú škatuľu, zabuchla dvere a zostali potme. „Tak sa teda na to pozrime...“

Rozopla kabelku z krokodílej kože, vytiahla za hrsť sviečok, ktoré mávnutím prútika zapálila a začarovala tak, že zostali stáť vo vzduchu.

„Nebude ti prekážať, Harry, ak použijem bleskové brko? Budem sa tak môcť voľne s tebou rozprávať...“

„Čo použijete?“ spýtal sa Harry.

Pery Rity Skeeterovej sa roztiahli do úsmevu. Harry jej napočítal tri zlaté zuby. Znovu siahla do krokodílej kabelky a vytiahla dlhé brko jedovatozelenej farby a zvitok pergamenu, ktorý vystrela na debničku so zázračným mnohoúčelovým čistiacim prostriedkom pani Skawishovej. Konček brka si strčila do úst a chvíľu ho s očividnou slasťou cumľala, potom ho postavila kolmo na pergamen, kde balansovalo na hrote a trochu sa triaslo.

„Skúška... som Rita Skeeterová, reportérka Denného Proroka.“

Harry rýchlo pozrel na brko. V tej chvíli, keď Rita Skeeterová prehovorila, zelené brko začalo čarbať, kĺzalo po pergamene:

Štyridsaťtriročná atraktívna blondína Rita Skeeterová, ktorej neľútostné brko prepichla nejednu nafúknutú povesť...

„Fantastické,“ zopakovala Rita Skeeterová, odtrhla vrchnú časť pergamenu, skrčila ju a vopchala do kabelky. Naklonila sa k Harrymu a povedala: „No tak, Harry... prečo si sa rozhodol prihlásiť do Trojčarodejníckeho turnaja?“

„Eh...“ začal Harry znova, ale brko ho odpútavalo. Hoci nič nehovoril, lietalo po pergamene a nechávalo za sebou novú vetu:

Nepekná jazva, pamiatka na tragickú minulosť hyzdí inak peknú tvár Harryho Pottera. Jeho oči...

„Nevšímaj si brko, Harry,“ upozornila ho novinárka energicky. Harry nevoľky pozrel na ňu. „Tak teda... prečo si sa rozhodol prihlásiť, Harry?“

„Ja som sa neprihlásil,“ odpovedal Harry. „Ja neviem, ako sa moje meno dostalo do Ohnivej čaše. Ja som ho ta nevložil.“

Rita Skeeterová pochybovačne nadvihla nahrubo namaľované obočie.

„No tak, Harry, nemusíš sa báť problémov. Všetci vieme, že si sa vôbec nemal prihlásiť. Ale s tým sa netráp. Našim čitateľom sa rebeli páčia.“

„Ale ja som sa neprihlásil,“ zopakoval Harry. „Ja neviem, kto...“

„Aký máš pocit z úloh, ktoré ťa očakávajú?“ vyzvedala sa Rita ďalej. „Tešíš sa? Si nervózny?“

„Vlastne som na to ešte ani nemyslel... áno, asi som nervózny, myslím,“ dodal, pričom mu nepríjemne zvieralo žalúdok.

„Reprezentanti v minulosti turnaj niekedy aj neprežili, všakže?“ živo poznamenala Rita Skeeterová. „Vôbec si na to nepomyslel?“

„No... vraj to bude tento rok oveľa bezpečnejšie,“ odvetil Harry.

Brko svišťalo po pergamene medzi nimi hore-dolu, akoby sa korčuľovalo.

„Samozrejme, aj v minulosti si už hľadel smrti do tváre, však?“ poznamenala Rita Skeeterová a pozorne ho sledovala. „Čo povieš, ako ťa to ovplyvnilo?“

„Eh,“ Harry zase zo seba dostal iba toľko.

„Myslíš si, že ten tragický zážitok z minulosti v tebe upevnil snahu predviesť sa? Potvrdiť svoju povesť? Myslíš si, že pohnútkou k tomu, aby si sa prihlásil do Trojčarodejníckeho turnaja, bolo to, že....“

„Ja som sa neprihlásil,“ odsekol Harry a už ho to rozčuľovalo.

„Pamätáš sa na svojich rodičov?“ skočila mu do reči Rita Skeeterová.

„Nie,“ odsekol Harry.

„Čo myslíš, ako by sa cítili, keby sa dozvedeli, že súťažíš v Trojčarodejníckom turnaji? Boli by hrdí? Znepokojení? Nahnevaní?“

Teraz sa už Harry skutočne hneval. Ako má, prepána, vedieť, čo by si jeho rodičia mysleli, keby boli nažive? Cítil, že Rita Skeeterová ho veľmi pozorne sleduje. Mračil sa, vyhýbal sa jej pohľadu a hľadel na slová, ktoré brko práve napísalo:

Slzy napĺńajú tie prekvapenia zelené oči, keď sa náš rozhovor vracia k rodičom, ktorých si sotva pamätá.

„Ja NEMÁM slzy v očiach!“ nahlas zvolal Harry.

Kým na to Rita Skeeterová stihla niečo povedať, dvere kutice sa otvorili. Harry sa rozhliadal, žmurkajúc v jasnom svetle. Stál tam Albus Dumbledore a hľadel na nich, natlačených v komôrke.

„Dumbledore!“ zvolala Rita Skeeterová navonok radostne, ale Harry si všimol, že jej brko a pergamen zo škatule so všečistiacim prostriedkom odrazu zmizli a Ritine pazúry náhlivo zatvárali sponu krokodílej kabelky. „Ako sa máte?“ zvolala, vstala a podávala Dumbledorovi svoju veľkú, skoro mužskú ruku. „Dúfam, že ste v lete čítali môj článok o konferencii Medzinárodnej čarodejníckej konfederácie.“

„Očarujúco nehanebný,“ povedal Dumbledore a oči mu svietili. „Obzvlášť sa mi páčila tá časť, kde ste ma opisovali ako staromódneho blázna.“

Na Rite Skeeterovej nebolo ani najmenej badať, že by sa čo len trošku hanbila.