Harry Potter a Ohnivá čaša

Perspektíva, že sa bude môcť osobne porozprávať so Siriusom, bola nasledujúce dva týždne jedinou Harryho oporou, jediným svetlým bodom na obzore, ktorý ešte nikdy nebol temnejší. Šok z toho, že sa zrazu stal reprezentantom školy, medzitým trochu opadol a začal sa obávať, čo ho čaká. Prvá úloha sa neodvratne blížila a Harry mal pocit, akoby pred ním striehla ako nejaká príšerná obluda, ktorá sa mu postavila do cesty. Nikdy nebol taký nervózny ako teraz, prekonávalo to aj chvíle pred metlobalovými zápasmi, dokonca aj pred tým posledným proti Slizolinu, v ktorom sa rozhodovalo o víťazovi metlobalového pohára. Harry sotva mohol myslieť na budúcnosť – mal pocit, akoby celý jeho život smeroval len k prvej úlohe a ňou sa aj mal skončiť...

Vôbec netušil, ako by mu Sirius mohol pomôcť prekonať hrôzu z toho, že má predviesť nejaké neznáme a nebezpečné kúzlo pred stovkami ľudí, ale v tejto chvíli by preňho znamenal veľa už len pohľad na priateľskú tvár. Harry Siriusovi odpísal, že v navrhnutom čase ho bude čakať v klubovni pri ohnisku, a spolu s Hermionou dlho preberali rôzne plány, ako v tú noc zabezpečiť, aby bola klubovňa prázdna a nikto sa ta nezatúlal ani náhodou. Rozhodli sa, že v najhoršom prípade tam pustia zopár hnojových bômb, ale dúfali, že k tomu nedôjde – Filch by z nich zaživa stiahol kožu.

Medzitým sa Harryho život v hrade ešte zhoršil, pretože Rita Skeeterová uverejnila článok o Trojčarodejníckom turnaji a ukázalo sa, že to ani tak nie je správa o turnaji ako skôr veľmi prikrášlené rozprávanie o Harrym. Veľkú časť titulnej strany zaberala Harryho fotografia, článok (ktorý pokračoval na stranách dva, šesť a sedem) bol celý o Harrym, mená reprezentantov Beauxbatonsu a Durmstrangu Rita Skeeterová skomolila a vtlačila do posledného riadku, pričom Cedrica nespomenula vôbec.

Článok vyšiel pred desiatimi dňami a Harrymu z neho bolo ešte stále na vracanie a hanbil sa zakaždým, keď si naň pomyslel. Rita Skeeterová mu vložila do úst množstvo výrokov, ktoré v živote nepovedal, a už vôbec nie za tú chvíľu v komore na metly.

Predpokladám, že silu mám po rodičoch. Viem, že by boli na mňa veľmi pyšní, keby ma teraz videli... Áno, dodnes niekedy v noci za nimi plačem, a nehanbím sa to priznať... viem, že počas turnaja sa mi nič nestane, lebo nado mnou bdejú...

No Rita Skeeterová zašla ešte ďalej a pretvorila jeho „Eh“ na dlhé, nechutné vety. A v súvislosti s ním vyspovedala aj iných.

Harry konečne našiel lásku na Rokforte. Jeho blízky priateľ Colin Creevey vraví, že Harryho zriedka vidieť bez istej Hermiony Grangerovej, očarujúcej krásky muklovského pôvodu, ktorá tak ako Harry patrí medzi najlepších študentov školy.

Od tej chvíle, čo článok vyšiel, musel Harry znášať, ako z neho všetci – a najmä Slizolinčania – citujú a robia si posmešky.

„Nechceš vreckovku, Potter, keby si sa náhodou na transfigurácii rozplakal?“

„A odkedy patríš medzi najlepších študentov, Potter? Alebo ste si spoločne s Longbottomom založili nejakú školu?“

„Hej, Harry!“

„Áno, áno, presne tak!“ vykríkol Harry na chodbe, lebo už toho mal dosť. „Práve som si takmer oči vyplakal za mŕtvou mamou a ešte si idem poplakať...“

„Nie... ja len, že... stratil si brko.“

Bola to Čcho. Harry cítil, ako očervenel v tvári.

„Och – áno – prepáč,“ zamumlal a vzal si ho od nej.

„Ehm... veľa šťastia v utorok,“ zapriala mu. „Dúfam, že sa ti bude dariť.“

Harry sa cítil nesmierne hlúpo.

Hermione sa tiež ušlo dosť nepríjemností, ale ona si nevylievala zlosť na nevinných. V skutočnosti ju Harry obdivoval, ako zvláda situáciu.

„Očarujúca kráska? Ona?“ vrieskala Pansy Parkinsonová, len čo po vyjdení článku Rity Skeeterovej stretla Hermionu. „S čím ju porovnávala? S veveričkou?“

„Nevšímaj si to,“ dôstojne reagovala Hermiona s vysoko zdvihnutou hlavou, keď prechádzala okolo vyškierajúcich sa Slizolinčaniek, ako keby ich ani nepočula. „Skrátka ich ignoruj, Harry.“

No Harry to nemohol ignorovať. Ron s ním odvtedy, ako mu povedal o Snapovom treste, neprehovoril ani slovko. Harry tak trochu dúfal, že si to vyjasnia za tie dve hodiny v Snapových žalároch pri nakladaní potkaních mozočkov, lenže to bolo práve v deň, keď vyšiel článok Rity Skeeterovej, ktorý zrejme Rona ešte utvrdil v presvedčení, že Harrymu sa toľká pozornosť páči.

Hermiona sa na oboch zlostila – chodila od jedného k druhému a presviedčala ich, aby sa pomerili, ale Harry bol neoblomný – pomerí sa s ním, ak Ron uzná, že sa sám do turnaja neprihlásil, a ospravedlní sa mu za to, že ho nazval klamárom.

„Ja som s tým nezačal,“ tvrdohlavo trval na svojom. „To je jeho problém.“

„Chýba ti!“ rozhorčene namietala Hermiona. „A viem, že ty chýbaš jemu...“

„Mne že chýba?“ pohoršoval sa Harry. „Mne vôbec nechýba...“