Harry Potter a Ohnivá čaša

V lete pred vyše tromi rokmi v deň svojich jedenástych narodenín vošiel s Hagridom do obchodu pána Ollivandera kúpiť si prútik. Pán Ollivander si vzal mieru a potom mu začal podávať prútiky, aby ich vyskúšal. Harry zamával hádam každučkým prútikom v obchode, až napokon našiel ten, ktorý mu najväčšmi vyhovoval – vyrobený z cezmíny, dvadsaťosem centimetrov dlhý, s perom z chvosta vtáka fénixa. Pána Ollivandera veľmi prekvapilo, že k Harrymu sa tak hodil práve tento prútik. „Čudné,“ poznamenal, „čudné,“ a až keď sa Harry spýtal, čo je na tom také čudné, pán Ollivander mu vysvetlil, že pero v Harryho prútiku pochádza z toho istého fénixa ako pero vnútri prútika lorda Voldemorta.

Harry o tom nikdy nikomu nepovedal. Mal svoj prútik veľmi rád a vzťah k Voldemortovmu prútiku bral ako niečo, čo nemôže zmeniť – podobne ako nemohol nič zmeniť na tom, že je príbuzným tety Petunie. Dúfal však, že pán Ollivander sa nechystá povedať o tom prítomným. Zišla mu na um smiešna myšlienka, že bleskové brko Rity Skeeterovej by pri tom puklo od vzrušenia.

Pán Ollivander skúmal Harryho prútik oveľa dlhšie ako ostatné. Napokon však z neho vyčaril ohňostroj červených iskier. Podal ho Harrymu a vyhlásil, že je stále vo výbornom stave.

„Všetkým vám ďakujem,“ vstal za hlavným stolom Dumbledore. „Teraz sa môžete vrátiť na vyučovanie – alebo možno bude lepšie, ak zbehnete rovno dolu na večeru, lebo hodiny sa už aj tak onedlho končia...“

S pocitom, že konečne dnes niečo dopadlo dobre, Harry vstal a chystal sa odísť. No vtedy vyskočil muž s čiernym fotoaparátom a odkašlal si.

„Fotografie, Dumbledore, fotografie!“ vzrušene volal Bagman. „Všetci porotcovia a reprezentanti, čo myslíte, Rita?“

„Ech... áno, urobme to najprv tak,“ prikývla Rita Skeeterová, ktorá už zase nespúšťala oči z Harryho. „A potom prípadne samostatné zábery.“

Fotografovanie chvíľu trvalo. Kamkoľvek sa madam Maxime postavila, na ostatných dopadol jej tieň a fotograf nemohol odstúpiť dostatočne ďaleko, aby sa mu zmestila do záberu. Napokon si musela sadnúť, a všetci sa rozostavili okolo nej. Karkarov si stále omotával okolo prsta koziu briadku, aby sa mu krajšie skrúcala, Krum, o ktorom si Harry myslel, že na takéto niečo musí byť zvyknutý, sa krčil vzadu, takmer skrytý za skupinkou. Fotograf sa veľmi usiloval dostať do popredia Fleur, ale Rita vždy pribehla a dopredu vytiahla Harryho. Potom trvala na samostatných snímkach všetkých reprezentantov. Napokon konečne mohli ísť.

Harry šiel dolu na večeru. Hermiona tam nebola – predpokladal, že je ešte v nemocničnom krídle, kde jej naprávajú zuby. Jedol na konci stola sám, potom sa vrátil do Chrabromilskej veže a myslel na to, koľko práce navyše ho čaká na privolávacom zaklínadle. V spálni natrafil na Rona.

„Priletela ti sova,“ oznámil mu Ron stroho, len čo vošiel dnu. Ukazoval na Harryho vankúš. Čakala tam naňho školská plamienka.

„Ach, jasne,“ prikývol Harry.

„A zajtra večer si musíme odrobiť trest v Snapovom žalári,“ informoval ho Ron.

Nato ihneď vyšiel z izby, ani na Harryho nepozrel. Harry chvíľu uvažoval, že pôjde za ním – nebol si istý, či sa s ním chce rozprávať, alebo ho udrieť, pozdávalo sa mu oboje – ale priveľmi ho lákala Siriusova odpoveď. Zamieril k sove, odviazal jej list z nohy a rozvinul ho.

Harry, nemôžem v liste napísať všetko, čo by som chcel. Bolo by to priveľmi riskantné, keby sovu náhodou zachytili – musíme sa porozprávať osobne. Môžeš prísť ku kozubu v Chrabromilskej veži o jednej v noci dvadsiateho druhého novembra? Viem najlepšie, že sa vieš o seba postarať, a kým si v blízkosti Dumbledora a Moodyho, myslím, že Ti nikto nemôže ublížiť. Zdá sa však, že niekto sa o to vážne pokúša. Prihlásiť Ťa do turnaja muselo byť veľmi riskantné, najmä priamo Dumbledorovi pod nosom. Buď v strehu, Harry. Určite sa mi ozvi, keby sa udialo niečo nezvyčajné. Daj mi čo najrýchlejšie vedieť, či prídeš toho dvadsiateho druhého novembra.

Sirius

19 Uhorský chvostorožec