Harry Potter a Ohnivá čaša

„Len som upozorňovala, že niektoré vaše postoje sú trochu staromódne, Dumbledore, a že mnohí radoví čarodejníci...“

„Bol by som rád, keby tá bezočivosť bola podložená nejakými argumentmi, Rita,“ povedal Dumbledore so zdvorilým úklonom a úsmevom, „ale obávam sa, že tú záležitosť budeme musieť prebrať inokedy. Každú chvíľu sa totiž začne váženie prútikov a nemôže sa konať, ak je jeden z našich šampiónov zavretý v komore na metly.“

Harry bol veľmi rád, že sa zbavil Rity Skeeterovej, a ponáhľal sa naspäť do miestnosti. Ostatní reprezentanti už sedeli na stoličkách pri dverách, a tak si rýchlo sadol vedľa Cedrica a hľadel na zamatom pokrytý stôl, kde už boli pripravení štyria z piatich porotcov – profesor Karkarov, madam Maxime, pán Crouch a Ludo Bagman. Rita Skeeterová sa usadila do kúta, Harry si všimol, že znovu vytiahla z kabelky kúsok pergamenu, rozprestrela si ho na kolená, ocumľala konček bleskového brka a znova ho postavila na pergamen.

„Dovoľte, aby som vám predstavil pána Ollivandera,“ začal Dumbledore, keď zaujal svoje miesto za hlavným stolom a obrátil sa k reprezentantom. „Skontroluje vaše prútiky, aby sme si boli istí, že sú pred turnajom v dobrom stave.“

Harry sa obzeral okolo seba a prekvapený uvidel, že pri okne ticho stojí starý čarodejník s veľkými svetlými očami. Harry sa už s pánom Ollivanderom stretol – u tohto výrobcu prútikov pred vyše tromi rokmi v Šikmej uličke kupoval prútik.

„Mademoiselle Delacour, mohli by ste nám, prosím, podať svoj?“ vyzval ju pán Ollivander, keď predstúpil na prázdne miesto uprostred miestnosti.

Fleur Delacourová rýchlo podišla k pánu Ollivanderovi a podala mu prútik.

„Hmmm...“ začal.

Krútil prútik medzi dlhými prstami ako taktovku a vyletelo z neho niekoľko ružových a zlatých iskričiek. Potom si ho držal tesne pri očiach a dôkladne ho skúmal.

„Áno,“ povedal potichu, „dvadsaťštyri centimetrov... neohybný... ružové drevo... a obsahuje... prepána...“

„Vlas víly,“ dokončila Fleur. „Patrhil jednej z mojich starhých mám.“

Takže Fleur je skutočne čiastočne víla, pomyslel si Harry a zaumienil si, že to musí povedať Ronovi... no vzápätí si uvedomil, že Ron sa s ním nerozpráva.

„Áno,“ prikývol pán Ollivander, „áno, ja sám som ešte nikdy nepoužil vlas víly. Podľa mňa sú takéto prútiky dosť vrtkavé... ale každému, čo mu patrí, a ak vám tento vyhovuje...“

Pán Ollivander prešiel prstami po prútiku, očividne kontroloval, či nie je poškriabaný alebo poudieraný, potom zamumlal: „Orchideus!“ a z končeka vyskočila kytica kvetov.

„Výborne, veľmi dobre, je v dobrom stave,“ schválil pán Ollivander, zobral kvety a podal ich Fleur aj s prútikom. „Pán Diggory, teraz vy.“

Fleur sa plavne vrátila na svoje miesto a usmievala sa na Cedrica, keď prechádzal popri nej.

„Á, tak tento je jeden z mojich, však?“ poznamenal pán Ollivander s oveľa väčším nadšením, keď mu Cedric podal svoj prútik. „Áno, dobre si ho pamätám. Je v ňom vlas z chvosta zvlášť krásneho jednorožca... musel mať tak meter sedemdesiat, skoro ma prebodol rohom, keď som mu ho trhal z chvosta. Tridsaťjeden centimetrov, jaseň, pružný. Je v dobrom stave... Pravidelne sa oň staráte?“

„Včera večer som si ho leštil,“ uškrnul sa Cedric.

Harry pozrel na svoj prútik. Bol celý dochytaný. Schytil do dlane okraj habitu a potajomky sa ho usiloval vyleštiť. Zo špičky pritom vyletelo niekoľko zlatistých iskričiek. Fleur Delacourová naňho vrhla povýšenecký pohľad, a tak prestal.

Pán Ollivander Cedricovým prútikom vykúzlil prstence striebristého dymu, ktoré preleteli po miestnosti, vyjadril svoju spokojnosť a potom povedal: „Pán Krum, ak dovolíte.“

Viktor Krum vstal a s ohnutým chrbtom sa kačacou chôdzou vliekol k pánu Ollivanderovi. Prudko mu otrčil prútik a potom tam stál zamračený, s rukami vo vreckách habitu.

„Hmm,“ kýval hlavou pán Ollivander, „toto je Gregorovičovo dielo, ak sa nemýlim. Výborný výrobca prútikov, hoci jeho štýl mi vôbec... lenže...“

Zdvihol prútik a podrobne ho skúmal – krútil si ho tesne pod nosom.

„Áno... hrab a šľacha z dračieho srdca?“ vyhŕkol na Kruma, ktorý prikývol. „Oveľa hrubší, než býva zvyčajne... celkom neohybný... dvadsaťpäť centimetrov... Avis!“

Ozvalo sa tresnutie ako výstrel z pušky a z konca hrabového prútika vyletelo niekoľko malých štebotajúcich vtáčikov, ktoré vyleteli cez otvorené okno do slabého slnečného svetla.

„Dobrý,“ ocenil prútik pán Ollivander a vrátil ho Krumovi. „Zostáva teda už len... pán Potter.“

Harry vstal a popri Krumovi prešiel k pánu Ollivanderovi. Podal mu svoj prútik.

„Á, áno,“ znalecky pokýval hlavou pán Ollivander a jeho bledé oči odrazu zasvietili. „Áno, áno, áno. Veľmi dobre si pamätám.“

Aj Harry sa na to pamätal. Pamätal si, akoby sa to stalo včera.