Harry Potter a Ohnivá čaša

Večer o pol dvanástej si Harry, ktorý si naoko ľahol zavčasu, prehodil neviditeľný plášť a odkradol sa dolu do klubovne. Ešte stále tam sedelo zopár ľudí. Bratom Creeveyovcom sa podarilo zohnať kopu odznakov s nápisom PODPORUJTE CEDR1CA DIGGORYHO! a pokúšali sa začarovať ich, aby sa nápis zmenil na PODPORUJTE HARRYHO POTTERA! Zatiaľ sa im však podarilo iba to, že na odznakoch natrvalo svietilo POTTER SMRDÍ! Harry sa popri nich odkradol k vchodovému portrétu, chvíľu čakal a hľadel na hodinky. Potom, tak ako to mali naplánované, Hermiona zvonka otvorila Tučnú paniu. Prekĺzol okolo nej, zašepkal „ďakujem!“ a vykročil po chodbe.

Okolo hradu bolo veľmi tma. Harry kráčal po trávniku k Hagridovej vysvietenej chalupe. Svietilo sa aj v obrovskom koči Beauxbatonsčanov. Keď Harry klopal na Hagridove dvere, počul z neho hlas madam Maxime.

„Si to ty, Harry?“ šepkal Hagrid, keď otvoril dvere a obzeral sa.

„Áno,“ potvrdil Harry, vkĺzol do chalupy a stiahol si plášť z hlavy. „Čo sa deje?“

„Musím ti čosik ukázať,“ vravel Hagrid.

Na Hagridovi bolo vidieť, že je nesmierne rozrušený. V gombíkovej dierke mal kvet, čosi podobné ananásovej vňati. Na vlasy už zrejme nepoužíval mazadlo na kolesá, ale v každom prípade sa pokúšal učesať – Harry zbadal v jeho vlasoch niekoľko vylomených zubov z hrebeňa.

„Čo mi chceš ukázať?“ ostražito sa spýtal Harry a rozmýšľal, či škroty nenakládli vajcia, alebo či sa Hagridovi náhodou nepodarilo kúpiť od nejakého cudzinca v krčme ďalšieho trojhlavého psa.

„Poď so mnou, buď ticho a zostaň pod plášťom,“ prikázal mu Hagrid. „Tesáka neberieme, nepáčilo by sa mu to.“

„Počuj, Hagrid, nemôžem zostať dlho... Do jednej sa musím vrátiť do hradu.“

No Hagrid ho nepočúval, otvoril dvere a vyšiel do tmy Harry sa ponáhľal za ním a veľmi ho prekvapilo, keď videl, že Hagrid ho vedie k beauxbatonskému koču.

„Hagrid, čo...?“

„Psst!“ zahriakol ho Hagrid a tri razy zaklopal na dvere s prekríženými zlatými prútikmi.

Otvorila madam Maxime. Na mohutných pleciach mala prehodený hodvábny šál. Keď uvidela Hagrida, usmiala sa.

„Á, Agrhid... už je čas?“

„Bonsvár,“ pozdravil Hagrid so širokým úsmevom a podal jej ruku, aby jej pomohol zísť po zlatých schodíkoch.

Madam Maxime za sebou zavrela dvere, Hagrid jej ponúkol rameno a pobrali sa popri ohrade s obrovskými okrídlenými koňmi. Ohromený Harry musel za nimi bežať, aby im stačil. Hagrid mu chcel ukázať madam Maxime? Veď tú môže vidieť, kedy chce... ju človek neprehliadne...

No zdalo sa, že madam Maxime je v rovnakej situácii ako Harry, lebo po chvíli sa koketne spýtala: „Kam ma to vediete, Agrhid?“

„Bude sa vám to lúbiť,“ chrapľavým hlasom ju ubezpečoval, „stojí to za pohľad, uvidíte. Ale nikomu nezraďte, že som vám to ukázal, dobre? Nemali by ste o tom vedieť.“

„Pravdaže nie,“ sľúbila madam Maxime a zatrepotala dlhými čiernymi mihalnicami.

A tak kráčali ďalej, Harry bol čoraz nahnevanejší, klusal za nimi a stále pritom pozeral na hodinky. Hagrid dostal nejaký hlúpy nápad, pre ktorý ešte zmešká Siriusa. Ak rýchlo nebudú na mieste, otočí sa a vráti sa do zámku. Nech si Hagrid užíva prechádzky pri mesiačiku s madam Maxime...

No vtedy – keď obišli okolo lesa taký kus, že hrad i jazero sa im stratili z dohľadu – Harry voľačo začul. Kdesi vpredu kričali nejakí muži... potom sa ozval ohlušujúci rev, od ktorého mu išli prasknúť bubienky...

Hagrid viedol madam Maxime popri skupinke stromov a zastal. Harry sa ponáhľal k nim – na okamih si myslel, že vidí vatry, okolo ktorých sa mihajú ľudia – a potom od prekvapenia otvoril ústa.

Draky.

Štyri dospelé, obrovské, zlovestne vyzerajúce draky sa stavali na zadné v ohrade z hrubých dosiek, revali a fŕkali a k tmavej oblohe z ich rozďavených zubatých papúľ na natiahnutých krkoch pätnásť metrov nad zemou vystreľovali prúdy ohňa. Jeden bol striebristomodrý s dlhými končistými rohmi, chniapal po čarodejníkoch na zemi a vrčal na nich, ďalší bol zelený s hladkými šupinami a krútil sa a z celej sily dupal, tretí, červený so zvláštnymi zlatými bodcami, ktoré mu lemovali papuľu, vystreľoval k oblohe ohnivé oblaky v tvare hríbov, a posledný, obrovský čierny drak, ktorý sa najväčšmi z nich podobal na jaštera, stál najbližšie k nim.

Najmenej tridsať čarodejníkov, sedem až osem na každého draka, sa usilovalo ovládnuť ich, ťahali reťaze pripevnené k hrubým koženým postrojom na krkoch a nohách drakov. Harry ako omráčený zdvihol hlavu a vysoko nad sebou videl oči čierneho draka so zvislými zrenicami, ako mávajú mačky, vyvalené od strachu či od zlosti. Drak vydával strašné zvuky, zavýjal a reval.

„Zostaň, kde si, Hagrid!“ zakričal čarodejník pri plote a napínal reťaz. „Vyšľahujú plamene až na sedem metrov! Na vlastné oči som videl, že tuto chvostorožcovi sa to podarilo na dvanásť!“

„Nie je krásny?“ nežne poznamenal Hagrid.

„Nemá to zmysel,“ zakričal ďalší čarodejník. „Omračujúce zaklínadlá na tri!“

Harry videl, ako všetci strážcovia vytiahli prútiky.