Harry Potter a Ohnivá čaša

„Nehýb sa!“ vykríkli jednohlasne a omračujúce zaklínadlá vyleteli do tmy ako ohnivé rakety a na drakovej šupinatej koži sa rozprskli na spŕšku iskier.

Harry hľadel, ako sa drak najbližšie k nemu nebezpečne zatackal na zadných nohách, čeľuste mal dokorán otvorené, ale nevychádzal z nich nijaký zvuk, z nozdier sa mu dymilo, ale plamene už nesiahali, a potom veľmi pomaly spadol. Niekoľkotonový silný šupinatý čierny jašter dopadol na zem s takým zadunením, až by Harry prisahal, že aj stromy za ním sa zatriasli.

Strážcovia sklopili prútiky a šli k svojim ochabnutým zverencom, ktorí teraz pripomínali kopce. Ponáhľali sa upevniť reťaze a priviazať ich o železné koly, ktoré pomocou prútikov zarazili hlboko do zeme.

„Chcete sa pozrieť zblízka?“ natešene sa spýtal Hagrid madam Maxime. Obaja šli až k plotu a Harry za nimi. Čarodejník, ktorý Hagrida varoval, aby sa priveľmi nepribližovali, sa otočil a Harry si uvedomil, že je to Charlie Weasley.

„Všetko v poriadku, Hagrid?“ zadychčaný podišiel k plotu na kus reči. „Už by s nimi nemali byť problémy – na cestu sme ich uspali, mysleli sme si, že bude lepšie, keď sa zobudia v tme a tichu, ale, ako si videl, vôbec neboli spokojní.“

„Aké to tu máte sorty, Charlie?“ spytoval sa Hagrid a obzeral si najbližšieho čierneho draka takmer s úctou. Zviera malo oči ešte otvorené. Harry pod vráskavým čiernym viečkom zazrel žiarivo žltú dúhovku.

„Toto je uhorský chvostorožec,“ odvetil Charlie. „Tamto ten menší je obyčajný welšský zelený, ďalej ten modrosivý je švédsky tuponosý a čínsky ohnivák je ten červený.“

Charlie sa obzrel – madam Maxime sa prechádzala okolo ohrady a hľadela na omráčené draky.

„Nevedel som, že privedieš aj ju, Hagrid,“ mračil sa Charlie. „Šampióni nemajú vedieť, čo ich čaká – ona to určite povie svojej študentke.“

„Len som si myslel, že sa jej budú páčiť,“ pokrčil plecami Hagrid a nespúšťal očarený pohľad z drakov.

„Naozaj romantické rande, Hagrid,“ krútil hlavou Charlie.

„Štyri...“ hovoril Hagrid. „To znamená pre každého šampióna jeden drak, pravda? Čo musia robiť? Poraziť ich?“

„Myslím, že len prejsť popri nich,“ povedal Charlie. „My budeme poruke, a keby čosi hrozilo, použijeme krotiace zaklínadlo. Chceli matky, čo práve sedia na vajciach, neviem prečo... ale poviem ti, nezávidím tomu, ktorému sa ujde chvostorožec. Je to zlostník. Zozadu je rovnako nebezpečný ako spredu, aha.“

Charlie ukazoval na chvostorožcov chvost a Harry videl, že mu z neho nahusto trčia dlhé ostne bronzovej farby.

Päť Charlieho kolegov strážcov v tej chvíli namáhavo vlieklo k chvostorožcovi niekoľko žulovosivých vajec uložených v deke. Opatrne ich položili vedľa chvostorožca. Hagrid túžobne zastonal.

„Mám ich spočítané, Hagrid,“ prísne ho upozornil Charlie a potom sa spýtal: „Ako sa má Harry?“

„Dobre,“ odvetil Hagrid, ale nespúšťal oči z vajec.

„Len dúfam, že sa bude mať dobre aj po stretnutí s týmito tu,“ zachmúrene poznamenal Charlie a hľadel ponad ohradu. „Neodvážil som sa povedať mamke, aká bude prvá úloha, lebo už aj tak je od strachu oňho celá bez seba...“ Charlie napodobnil mamin znepokojený hlas. „‚Ako mohli dopustiť, aby súťažil v tom turnaji, veď je taký malý! Myslela som, že sú všetci v bezpečí, myslela som, že bude určená veková hranica!‘ Keď si prečítala ten článok v Dennom Prorokovi, bola hotové slzavé údolie. ‚On ešte stále plače za rodičmi! Och! Chúďatko, a ja som to nevedela!‘“

Harry mal toho dosť. Bol presvedčený, že Hagridovi chýbať nebude, veď má štyroch drakov a madam Maxime, potichu sa otočil a zamieril naspäť k hradu.

Nevedel, či je rád, že vie, čo ho čaká, alebo nie. Možno je to takto lepšie. Aspoň prvý šok prekonal teraz. Keby sa pred draky postavil až v utorok, asi by pred celou školou zamdlel... ale možno zamdlie aj tak. Bude vyzbrojený prútikom – lenže ten mu teraz oproti pätnásťmetrovému šupinatému, ostnatému jašterovi, ktorý z papule chrlí oheň, pripadal len ako úbohý kúsok dreva. A bude musieť okolo neho prejsť. A všetci pritom budú naňho hľadieť. Ale ako?

Harry zrýchlil, obchádzajúc les. Na návrat ku kozubu v klubovni mu zostávalo necelých pätnásť minút. Nepamätal si, že by niekedy v živote väčšmi túžil po rozhovore s niekým než teraz so svojím krstným otcom. No práve vtedy vrazil do niečoho veľmi tvrdého.

Harry spadol, okuliare sa mu zošuchli nakrivo a musel si pridŕžať plášť. Pri ňom sa ozvalo: „Au! Kto je to?!“ Harry rýchlo skontroloval, či je celý prikrytý plášťom, zostal nehybne ležať a hľadel na tmavú siluetu čarodejníka, do ktorého práve vrazil. Spoznal ho podľa kozej hriadky – bol to Karkarov.