Harry Potter a Ohnivá čaša

V nedeľu ráno Harry vstal a obliekal sa tak nepozorne, že chvíľu trvalo, kým si uvedomil, že sa pokúša navliecť si na nohu klobúk namiesto ponožky. Keď mal konečne všetky časti odevu na správnom mieste, ponáhľal sa pohľadať Hermionu a našiel ju vo Veľkej sieni pri chrabromilskom stole, kde spolu s Ginny raňajkovala. Harry mal taký roztrasený žalúdok, že on jesť nemohol, a tak počkal, kým Hermiona zhltla poslednú lyžicu kaše, a vytiahol ju z hradu. Prechádzali sa okolo jazera a Harry jej porozprával o drakoch a o všetkom, čo mu povedal Sirius.

Hoci Hermionu vystrašilo Siriusovo varovanie pred Karkarovom, aj tak považovala draky za naliehavejší problém.

„Najprv sa pokúsime udržať ťa do utorka večera pri živote,“ povedala zúfalo, „a potom si budeme robiť starosti s Karkarovom.“

Tri razy obišli jazero a celou cestou sa usilovali prísť na to, akým jednoduchým zaklínadlom by skrotili draka. Nič im však nezišlo na um, a tak sa radšej utiahli do knižnice. Tam si Harry povyťahoval všetky knihy o drakoch, aké len našiel, a obaja sa pustili hľadať niečo v tej veľkej kope.

„Strihanie pazúrov pomocou kúzla... liečba plesne šupín... To je tak akurát pre takých bláznov, ako je Hagrid, ktorí ich chcú uchovať pri dobrom zdraví...“

„Zabiť draka je mimoriadne ťažké. Vďaka starobylému čaru, ktorým je spevnená ich hrubá koža, preniknú cez ňu iba tie najsilnejšie zaklínadlá... Ale Sirius povedal, že na to postačí jednoduché kúzlo...“

„Tak teda skúsme knihy jednoduchých kúzel,“ navrhol Harry a odhodil knihu s názvom Ľudia a ich miláčikovia draky.

Vrátil sa k stolu s kopou kníh o zaklínadlách, začal ich po jednej listovať a Hermiona vedľa neho v jednom kuse šepkala.

„Tak teda, máme premieňacie zaklínadlá... lenže aký zmysel by malo premieňanie? Ibaže by si mu premenil zubiská na žuvačky alebo niečo podobné, aby bol menej nebezpečný... Problém však je, ako sa písalo v knihe, že cez dračiu kožu toho veľa neprenikne... Povedala by som, že by si ho mohol transfigurovať, ale niečo také veľké, to je beznádejné. Pochybujem, že by sa to podarilo aj profesorke McGonagallovej... ibaže by si použil kúzlo na seba? Trebárs by si si mohol pridať silu? Lenže to nie je jednoduché zaklínadlo, teda na hodinách sme to ešte nepreberali, viem o takých zaklínadlách iba preto, že som robila cvičné testy na VČÚ...“

„Hermiona,“ precedil Harry pomedzi zuby, „nemohla by si konečne na chvíľu držať zobák? Pokúšam sa sústrediť.“

Lenže keď Hermiona zmĺkla, Harryho mozog vypĺňalo iba prázdne bzučanie, pri ktorom sa vôbec nedalo sústrediť. Beznádejne civel na vecný register na konci knihy Základné zaklínadla v prípade zaneprázdnenia a ťažkostí... Okamžité skalpovanie... lenže draky nemajú vlasy... štipľavý dych... to by zrejme ešte zosilnilo dračí oheň... roh na jazyku... ešteže čo – iba by mu pridal ďalšiu zbraň...

„Och nie, zase je tu. Prečo si nemôže čítať na tej svojej sprostej lodi?“ podráždene poznamenala Hermiona, keď sa do knižnice dovliekol Viktor Krum, mrzuto pozrel na nich a usadil sa do kúta s hŕbou kníh. „Poď, Harry, vrátime sa do klubovne... o chvíľu tu budú jeho obdivovateľky a ústa sa im nezastavia...“

A naozaj, len čo vyšli z knižnice, po prstoch prešla okolo nich skupinka dievčat a jedno malo dokonca okolo drieku uviazaný šál s bulharskými farbami.

Tej noci Harry takmer nespal. Keď sa v pondelok ráno zobudil, po prvý raz vážne uvažoval, že z Rokfortu utečie. No keď sa pri raňajkách obzeral po Veľkej sieni a predstavil si, čo by znamenalo opustiť hrad, vedel, že to nemôže urobiť. Bolo to jediné miesto, kde bol šťastný... no, zrejme bol šťastný aj s rodičmi, ale na to si nepamätal.

Vedomie, že radšej zostane tu a postaví sa zoči-voči drakom, než by sa mal vrátiť na Privátnu cestu k Dudleymu, mu pomohlo a trochu sa upokojil. Ledva dojedol slaninu (akosi ťažko sa mu prehĺtalo), a keď s Hermionou vstali, videl, že Cedric Diggory práve odchádza od bifľomorského stola.

Cedric o drakoch nevie... jediný z reprezentantov, ak má Harry pravdu, že madame Maxime a Karkarov to prezradili Fleur a Krumovi...

„Hermiona, uvidíme sa v skleníku,“ šepol jej Harry, ktorý pri pohľade na odchádzajúceho Cedrica dospel k rozhodnutiu. „Choď, ja ťa dobehnem.“

„Harry, prídeš neskoro, už bude zvoniť...“

„Dobehnem ťa, dobre?“

Kým Harry prišiel k mramorovému schodisku, Cedric bol už hore. Obklopovala ho skupinka jeho priateľov šiestakov. Harry sa nechcel s Cedricom rozprávať pred nimi – patrili k tým, čo citovali článok Rity Skeeterovej zakaždým, keď bol Harry nablízku. Zobďaleč Cedrica sledoval a videl, že má namierené k učebni čarovania. Harry dostal nápad. Zastal kúsok od skupinky, vytiahol prútik a starostlivo zamieril.

„Diffindo!“