Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ja som nepodvádzal,“ prudko odvetil Harry. „Bolo to... dozvedel som sa to náhodou.“

Moody sa uškrnul. „Ja som ťa neobviňoval, chlapče. Od začiatku som hovoril Dumbledorovi, že môže byť zásadový, ako len chce, ale stavím sa, že Karkarov a madam Maxime nebudú. Určite povedia svojim reprezentantom všetko, čo môžu. Chcú vyhrať. Chcú poraziť Dumbledora. Radi by dokázali, že aj on je len človek.“

Moody sa znovu drsne zasmial a jeho čarovné oko sa krútilo tak rýchlo, až sa Harrymu z toho točila hlava.

„Tak teda... už máš predstavu, ako prejdeš popri drakoch?“ vyzvedal sa Moody.

„Nie,“ odvetil Harry.

„Ja ti to teda nepoviem,“ nevľúdne vyhŕkol Moody. „Ja nikoho neprotežujem. Dám ti len jednu dobrú, všeobecnú radu. V prvom rade – využi svoje silné stránky.“

„Nijaké nemám,“ vyletelo z Harryho prv, ako tomu stihol zabrániť.

„Prepáč,“ zavrčal Moody, „ale ak ti hovorím, že máš, tak máš. A teraz premýšľaj. V čom si najlepší?“

Harry sa usiloval sústrediť. V čom je najlepší? To je predsa ľahké...

„V metlobale,“ povedal skľúčene, „lenže to mi figu pomôže...“

„No vidíš,“ povedal Moody, uprene naňho hľadel a jeho čarovné oko sa skoro nehýbalo. „Ako som počul, vieš veľmi dobre lietať.“

„Áno, ale...“ Harry civel naňho. „Metlu nemôžem mať, iba prútik...“

„Moja druhá všeobecná rada je,“ prerušil ho Moody hlasno, „použi nejaké prosté kúzlo, ktoré ti pomôže získať to, čo potrebuješ.“

Harry nechápavo naňho hľadel. Čo potrebuje?

„No tak, chlapče...“ šepkal Moody. „Daj si to dohromady... nie je to také ťažké...“

A vtedy mu svitlo. Najlepší je v lietaní. Musí draka obísť vo vzduchu. A na to potrebuje svoj Blesk. A aby mal Blesk, treba...

„Hermiona,“ šepkal jej Harry, keď o tri minúty vbehol do skleníka a náhlivo sa ospravedlnil profesorke Sproutovej. „Hermiona, musíš mi pomôcť.“

„A čo myslíš, o čo som sa doteraz pokúšala, Harry?“ zašepkala mu a nervózne vyvaľovala oči ponad chvejúci sa trepotavý krík, ktorý práve prerezávala.

„Hermiona, do zajtra popoludnia sa musím dôkladne naučiť privolávacie zaklínadlo.“

A tak cvičili. Nešli ani na obed, ale utiahli sa do prázdnej triedy, kde sa Harry zo všetkých síl usiloval privolávať k sebe rôzne predmety z opačného konca miestnosti. Stále mu to nešlo. Knihy a brká v polceste padali na zem ako kamene.

„Sústreď sa, Harry, sústreď...“

„A čo myslíš, čo robím?“ nahnevane vrčal Harry. „Ktovie prečo sa mi pred očami stále vybavuje obrovský drak... Dobre, znova...“

Chcel vynechať veštenie, aby mohol cvičiť, ale Hermiona otvorene odmietla uliať sa z aritmancie a bez nej to nemalo zmysel. Preto musel pretrpieť vyše hodiny s profesorkou Trelawneyovou, ktorá práve v ten deň všetkým vysvetľovala vzájomné postavenie Marsu a Saturnu, v tej chvíli údajne ukazujúce, že ľudia narodení v júli sú vo veľkom nebezpečenstve náhlej násilnej smrti.

„To je dobre,“ nahlas to komentoval Harry, ktorý sa už prestával ovládať, „aspoň sa to nebude ťahať. Nechcem dlho trpieť.“

Ron sa chvíľu tváril, akoby sa mal už-už rozosmiať, v každom prípade po prvý raz po dlhom čase pozrel Harrymu do očí, ale Harry sa ešte stále naňho tak hneval, že mu to bolo jedno. Zvyšok hodiny strávil tým, že sa usiloval prútikom pritiahnuť pod stolom drobné predmety. Podarilo sa mu vohnať si muchu rovno do dlane, hoci si nebol celkom istý, či to potvrdzovalo, že zvládol privolávacie zaklínadlo – možno bola tá mucha jednoducho hlúpa.

Po veštení sa donútil zjesť trochu večere a potom sa s Hermionou vrátili do prázdnej triedy, skrytí pod neviditeľným plášťom, aby sa vyhli učiteľom. Cvičili ešte aj po polnoci a boli by zostali aj dlhšie, ale zjavil sa duch Zloduch. Tvrdil, že sa Harry pokúša doňho voľačo hodiť, nuž začal po miestnosti rozhadzovať stoličky. Harry a Hermiona rýchlo zmizli, kým ten hluk neprivolá Filcha, a vrátili sa do chrabromilskej klubovne, ktorá bola teraz našťastie prázdna.

O druhej ráno stál Harry pri kozube obklopený kopou predmetov: knihami, brkami, niekoľkými prevrátenými stoličkami, starou sadou pľuvadlíkov a Nevillovou žabou Gertrúdou. Až za tú poslednú hodinu konečne prišiel na koreň privolávacieho zaklínadla.

„Už je to lepšie, Harry, oveľa lepšie,“ pochválila ho vyčerpaná, ale spokojná Hermiona.

„Tak teraz už viem, ako pôjdeme na vec, keď nebudem zvládať nejaké zaklínadlo,“ vyhlásil Harry a hodil slovník starovekých magických znakov naspäť Hermione, aby to mohol skúsiť znova, „len mi pohroz drakom. Dobre?“ Znova zdvihol prútik. „Accio slovník!“

Ťažká kniha vyletela Hermione z rúk a Harry ju zachytil.

„Harry, myslím, že to už vieš!“ natešene zvolala Hermiona.

„Len aby to zajtra fungovalo,“ podotkol Harry. „Blesk bude oveľa ďalej ako všetky tieto veci, bude v hrade, no ja tam vonku...“

„Na tom nezáleží,“ rozhodne tvrdila Hermiona. „Ak sa skutočne sústredíš, tak príde. Mali by sme sa radšej trochu vyspať... budeš to potrebovať.“