Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry sa v ten večer tak sústreďoval na privolávacie zaklínadlo, že čiastočne zabudol na svoj neovládateľný strach. Ten sa však na druhý deň ráno v plnej miere vrátil. Atmosféra v škole bola nabitá vzrušením a napätím. Vyučovanie sa malo skončiť na poludnie, aby tak mali všetci študenti čas dostať sa k ohradám s drakmi – hoci, pravdaže, ešte nevedeli, čo tam nájdu.

Harry sa medzi ostatnými cítil ako vydedenec, či už mu priali veľa šťastia, alebo šepkali: „Máme celý balík papierových vreckoviek, Potter,“ keď prechádzal okolo. Bol taký nervózny, až sa bál, že keď ho odvedú k drakovi, stratí hlavu a začne preklínať všetkých v dosahu. Čas sa správal ešte čudnejšie ako inokedy, plynul veľkými skokmi, takže sa mu zdalo, že v jednej chvíli sedí na prvej hodine, ktorou boli dejiny mágie, a vzápätí ide na obed... a zrazu (kam sa podelo predpoludnie, posledné hodiny bez drakov?) sa k nemu cez Veľkú sieň ponáhľala profesorka McGonagallová. Sledovalo ich množstvo očí.

„Potter, reprezentanti sa majú ihneď dostaviť do areálu školy... Musíte sa pripraviť na prvú úlohu.“

„Dobre.“ Harry vstal a vidlička mu s rinkotom spadla na tanier.

„Veľa šťastia, Harry,“ zašepkala Hermiona. „Dopadne to dobre!“

„Áno,“ povedal Harry hlasom, ktorý mu pripadal cudzí.

S profesorkou McGonagallovou vyšiel z Veľkej siene. Aj ona bola akási nesvoja. Vlastne vyzerala rovnako nervózne ako Hermiona. Keď s ním kráčala dolu kamennými schodmi do chladného novembrového popoludnia, položila mu ruku na plece.

„Len žiadna panika,“ vravela upokojujúco, „zachovajte si chladnú hlavu... Máme poruke čarodejníkov, ktorí majú situáciu pod kontrolou, keby sa to zvrtlo... Hlavné je, snažte sa, ako najlepšie viete, a nikto vás nebude odsudzovať... Cítite sa dobre?“

„Áno,“ počul Harry svoju odpoveď. „Áno, som v poriadku.“

Viedla ho popri lese k miestu, kde boli draky, ale keď sa blížili k skupinke stromov, za ktorými už mali jasne vidieť ohradu, Harry zbadal, že tam stojí stan a zakrýva i na ne výhľad.

„Tu sa stretnete s ostatnými reprezentantmi,“ povedala profesorka McGonagallová trochu roztraseným hlasom, „a počkáte, kým na vás príde rad, Potter. Je tam pán Bagman... povie vám, aký je postup... Veľa šťastia.“

„Ďakujem,“ poďakoval Harry bezvýrazným cudzím hlasom. A profesorka ho nechala pri vchode do stanu. Harry vošiel dnu.

Fleur Delacourová sedela v kúte na nízkej drevenej stoličke. Nevyzerala tak pokojne ako zvyčajne, bola bledá a spotená. Viktor Krum sa tváril ešte nevľúdnejšie a Harry predpokladal, že tak sa prejavuje jeho nervozita. Cedric sa prechádzal sem a tam. Keď Harry vošiel, trochu sa naňho usmial. Harry jeho úsmev opätoval, ale cítil, že svaly na tvári má akési stuhnuté akoby sa zabudli hýbať.

„Harry! Výborne!“ veselo zvolal Bagman a obzeral sa okolo seba. „Len poď, poď, cíť sa tu ako doma!“

Bagman medzi bledými reprezentantmi tak trochu pripomínal smiešnu postavičku z komiksu. Znovu mal na sebe svoj starý habit Osbournských ôs.

„Tak sme tu všetci a môžem vám dať pokyny!“ povedal veselo. „Keď sa obecenstvo zhromaždí, každý z vás si z tohoto vrecúška,“ ukázal im malé vrecko z fialového hodvábu a zatriasol ním, „vyberie malý model toho, pred čo sa má postaviť. Viete, máme rôzne... varianty. A musím vám povedať ešte niečo... ach, áno... vašou úlohou bude zmocniť sa zlatého vajca!“

Harry sa obzrel. Cedric prikývol, akože rozumie Bagmanovým slovám, a potom sa znovu pustil prechádzať sa po stane. Fleur Delacourová a Krum vôbec nereagovali. Možno si mysleli, že zvracajú, keď otvoria ústa. Harry teda taký pocit rozhodne mal. Lenže oni aspoň išli do tohoto dobrovoľne...

Onedlho bolo počuť, ako okolo stanu prechádzajú stovky párov nôh, ozývali sa vzrušené rozhovory, smiech... Harrymu to všetko bolo také vzdialené, akoby patril k inému druhu. A potom – pripadalo mu, akoby to bolo o sekundu – Bagman rozviazal fialové hodvábne vrecúško.

„Najprv dáma,“ povedal a ponúkol ho Fleur Delacourovej.

Strčila doň trasúcu sa ruku a vytiahla maličký dokonalý model draka – welšského zeleného. Na krku mal číslo dva. Podľa toho, že na Fleur nebolo vidieť ani náznak prekvapenia, Harry vedel, že madam Maxime jej prezradila, čo ju čaká.

Rovnako to bolo aj s Krumom. Vytiahol si červeného čínskeho ohniváka. Ten mal na krku číslo tri. Ani len okom nemihol, iba si znovu sadol a hľadel do zeme.

Cedric si vytiahol modrosivého švédskeho tuponosého draka s číslom jeden. Harry, vediac, čo zostalo, strčil ruku do hodvábneho vrecúška a vytiahol uhorského chvostorožca s číslom štyri. Pozrel na miniatúrneho draka, ktorý roztiahol krídla a vyceril maličké tesáky.

„Tak a máme to!“ povedal Bagman. „Každý ste si vytiahli svojho draka. Čísla znamenajú poradie, v akom budete súťažiť, rozumiete? Ja vás teraz na chvíľu opustím, pretože komentujem. Pán Diggory, vy ste prvý, takže keď sa ozve hvizd píšťalky, vyjdete do ohrady, dobre? Harry... môžeš na slovíčko? Vonku?“