Harry Potter a Ohnivá čaša

„Draky!“ vyprskla znechutene a vtiahla Harryho dnu. Stan bol rozdelený na kóje a Harry cez plátno videl Cedricov tieň, no zdalo sa, že Cedric nie je vážne zranený – v každom prípade sedel. Madam Pomfreyová vyšetrila Harryho plece a celý čas pritom nahnevane hundrala. „Vlani dementori, tento rok draky... čo privlečú do školy nabudúce? Máš veľké šťastie... je to len povrchové, no najprv to musím vyčistiť, až potom môžem liečiť...“

Nejakou fialovou tekutinou ranu vyčistila, až sa z nej zadymilo a pálilo to, ale potom štuchla Harrymu do pleca prútikom a on cítil, že sa mu okamžite zahojilo.

„A teraz chvíľu ticho seď – seď! Až potom môžeš ísť po svoje ohodnotenie.“

Nato sa ponáhľala do vedľajšej kóje a Harry počul, ako sa Cedrica spytuje: „Tak ako sa cítiš, Diggory?“

Harry však nechcel pokojne sedieť. Mal v krvi priveľa adrenalínu. Vstal a chcel vidieť, čo sa deje vonku, no kým došiel k východu zo stanu, vrútili sa dnu dvaja ľudia – Hermiona a tesne za ňou Ron.

„Harry, bol si fantastický!“ pišťala Hermiona. Na tvári mala ešte odtlačky prstov, ktoré si na ňu v strachu pritláčala. „Bol si ohromný! Faktický!“

No Harry hľadel na Rona. Ten bol biely ako stena a civel na Harryho ako na ducha.

„Harry, ten, čo vložil tvoje meno do čaše... ja... myslím, že sa ťa pokúšajú zlikvidovať!“ povedal veľmi vážne.

Harrymu to zrazu pripadalo, akoby tie uplynulé týždne neboli, akoby Ron prišiel za ním bezprostredne po tom, čo ho vybrali za reprezentanta.

„Konečne si to pochopil?“ povedal chladne. „Trvalo ti to dosť dlho.“

Hermiona nervózne prešľapovala medzi nimi a hľadela raz na jedného, raz na druhého. Ron váhavo otvoril ústa. Harry vedel, že sa chystá ospravedlniť sa, a odrazu si uvedomil, že to nepotrebuje počuť.

„To je v poriadku,“ povedal prv, ako Ron zo seba dostal nejaké slovo. „Zabudni na to.“

„Nie,“ namietal Ron, „nemal som...“

„Zabudni na to,“ zopakoval Harry.

Ron sa naňho nervózne uškrnul a Harry úškrn opätoval.

Hermiona sa rozplakala.

„Veď nemáš prečo plakať!“ čudoval sa Harry.

„Vy dvaja ste takí hlúpi!“ kričala, dupala nohou a po tvári jej stekali slzy. Potom obidvoch objala prv, ako jej v tom stihli zabrániť, a nahlas nariekajúc vybehla von.

„Preskočilo jej,“ krútil hlavou Ron. „Poďme, Harry, budú ťa hodnotiť...“

Harry by ešte pred hodinou neuveril, že bude cítiť takú radosť. Zobral zlaté vajce i Blesk a vynoril sa zo stanu s Ronom, ktorý rýchlo rozprával.

„Bol si najlepší, nemal si konkurenciu. Cedric, predstav si, transfiguroval skalu na psa, chcel odpútať drakovu pozornosť, aby prenasledoval psa, nie jeho. Bola to perfektná transfigurácia a viac-menej to zabralo, lebo vajce získal, ale drak ho popálil – na polceste si to rozmyslel a rozhodol sa, že chce radšej jeho a nie psa, a Cedric mu tak-tak unikol. Fleur to skúsila inak – myslím, že sa pokúšala draka omámiť – aj to trochu fungovalo, drak bol ospanlivý, ale potom zachrápal, vyšľahol mu pritom z papule obrovský plameň a jej sa chytila sukňa – Fleur z prútika vyčarila vodu a zahasila ho. A Krum – neuveríš, ale jemu ani na um nezišlo lietať! No myslím, že po tebe bol druhý najlepší. Nejakým kúzlom draka zasiahol rovno do oka. Lenže drak začal od bolesti dupať a rozmliaždil si polovicu skutočných vajec – za to Krumovi strhli body, lebo ich nemal poškodiť.“

Ron sa nadýchol, až keď s Harrym prišli k ohrade. Medzitým chvostorožca odviedli a Harry videl piatich porotcov – sedeli priamo oproti na druhej strane vo vyvýšených kreslách so zlatými prikrývkami.

„Od každého môžeš dostať maximálne desať bodov,“ oznamoval mu Ron a Harry prižmuroval oči ponad ihrisko na prvú porotkyňu – madam Maxime zdvihla prútik do vzduchu. Vyletela z neho akási striebristá stuha, ktorá sa skrútila do veľkej osmičky.

„To nie je zlé!“ povedal Ron, keď diváci zatlieskali. „Zrejme ti strhla body za to plece...“

Nasledoval pán Crouch. On vyčaril vo vzduchu deviatku.

„To vyzerá dobre!“ reval Ron a búchal Harryho po chrbte.

Potom Dumbledore. Aj on vytiahol deviatku. Divácke ovácie boli ešte hlasnejšie.

Ludo Bagman – desať.

„Desať?“ neveriacky zvolal Harry. „Ale... zranil som sa... Čo má za lubom?“

„Harry, nesťažuj sa!“ vzrušene kričal Ron.

A teraz zdvihol prútik Karkarov. Chvíľu váhal, no potom aj z jeho prútika vyletelo číslo – štyri.

„Čooo?“ zlostne zreval Ron. „Štyri? Ty všivavý nadržiavač, Krumovi si dal desať!“

Ale Harrymu to bolo jedno, aj keby mu dal Karkarov nulu. To, že sa Ron rozhorčuje kvôli nemu, malo preňho väčšiu cenu ako sto bodov. Ronovi to, pravdaže, nepovedal, ale keď sa otočil a chystal sa odísť z ohrady, srdce mal ľahšie ako vzduch. A nielen vďaka Ronovi medzi divákmi ho nepovzbudzovali iba Chrabromilčania. Keď videli, čo musí zvládnuť, väčšina žiakov mu držala palce rovnako ako Cedricovi... Na Slizolinčanoch mu nezáležalo, teraz by od nich zniesol hocičo.