Harry Potter a Ohnivá čaša

„Prepána, to je ale ťažké,“ zastonal Lee Jordan, keď zdvihol zlaté vajce, ktoré Harry nechal na stole, a poťažkával ho v rukách. „Otvor ho, Harry! Pozrime sa, čo je v ňom!“

„Má to rozlúštiť sám,“ rýchlo namietala Hermiona. „Také sú pravidlá turnaja...“

„Sám som mal vyriešiť aj to, ako sa dostať k drakovi,“ zašepkal Harry tak, aby to počula iba Hermiona, a ona sa previnilo uškrnula.

„Áno, Harry, otvor ho!“ dožadovali sa ďalší. Lee podal vajce Harrymu, ten strčil prsty do štrbiny, ktorá sa tiahla po celom obvode vajca, a vypáčil ho.

Vajce bolo duté a celkom prázdne, ale v okamihu, keď ho Harry otvoril, miestnosť naplnilo príšerné, hlasné a škrekľavé kvílenie. Pripomínalo koncert orchestra duchov na oslave úmrtín Takmer bezhlavého Nicka, ktorý hral na pílach.

„Zavri to!“ kričal Fred a dlaňami si zakrýval uši. „Čo to bolo?“ Seamus Finnigan hľadel na vajce, ktoré Harry rýchlo zaklapol. „Znelo to ako banší... Možno nabudúce budeš mať do činenia s ňou, Harry!“

„Ako keby niekoho mučili!“ zvolal Neville, zbledol ako stena a z rúk mu vypadli rožky s párkami. „Budeš musieť čeliť Cruciatu!“

„Neblbni, Neville, to je ilegálne,“ nesúhlasil George. „Na šampiónov by Cruciatus nepoužili. Mne to pripomenulo Percyho spev v sprche. Možno budeš musieť zaútočiť naňho, keď sa bude sprchovať, Harry.“

„‚Dáš si džemový koláčik, Hermiona?“ ponúkal ju Fred.

Hermiona pochybovačne pozrela na tanierik, ktorý jej podával. Fred sa uškrnul.

„Je v poriadku,“ ubezpečoval ju. „Nič som doň nedal. Dávaj si pozor len na tie s pudingovým krémom...“

Nevillovi, ktorý práve zahryzol do pudingového, zabehlo a vypľul ho. Fred sa zasmial.

„Len som žartoval, Neville.“

Hermiona si vzala džemový koláčik a potom sa spýtala: „Toto všetko ste zohnali v kuchyni, Fred?“

„Uhm,“ prikývol Fred a uškŕňal sa na ňu. Piskľavým hlasom napodobnil domáceho škriatka: „‚Všetko, čo si len prajete, pane, všetko!‘ Idú sa pretrhnúť. Keby som povedal, že som hladný, zohnali by mi aj pečeného vola.“

„Ako ste sa tam dostali?“ nevinným hláskom sa spýtala Hermiona.

„To je ľahké,“ vysvetľoval Fred, „za obrazom s ovocnou misou sú skryté dvere. Stačí poštekliť hrušku, tá sa zachichoce a...“ zmĺkol a podozrievavo na ňu pozrel. „Prečo?“

„Len tak,“ rýchlo odvetila Hermiona.

„Chceš nahovoriť domácich škriatkov na štrajk?“ spýtal sa George. „Končíš s letákmi a chystáš sa vyvolať vzburu?“

Niekoľkí spolužiaci sa zasmiali. Hermiona neodpovedala.

„Len ich nerozčuľuj a nevykladaj im, že by si mali pýtať oblečenie a plat!“ varoval ju Fred. „Odpútaš ich od varenia!“

Vtom sa však pozornosť všetkých upriamila na Nevilla, ktorý sa zmenil na veľkého žltého kanárika.

„Och, prepáč, Neville!“ prekrikoval smiech Fred. „Zabudol som – naozaj sme začarovali pudingový krém.“

O chvíľu však z Nevilla perie opadlo a znovu vyzeral normálne. Dokonca sa smial aj on.

„Kanárikový krém! Dnes je so zľavou – po sedem siklov! Náš vlastný vynález!“ kričal Fred rozbláznenej mládeži.

Už bola skoro jedna hodina po polnoci, keď sa Harry s Ronom, Nevillom, Seamusom a Deanom konečne pobrali do svojej spálne. Prv než Harry zatiahol závesy na svojej posteli, postavil si malý model uhorského chvostorožca na nočný stolík, kde drak zazíval, stočil sa a zavrel oči. Keď zaťahoval závesy, pomyslel si: Možno má ten Hagrid predsa len pravdu... tie draky sú celkom milé...

Začiatok decembra priniesol na Rokfort vietor a dážď so snehom. Hoci v zime vždy býval na hrade prievan, zakaždým, keď Harry prechádzal okolo durmstrangskej lode, bol rád, že v hrade horia ohne a steny sú také hrubé. Loďou zmietali silné vetry, jej čierne plachty sa nadúvali na pozadí tmavej oblohy. Pomyslel si, že aj v beauxbatonskom koči musí byť nepríjemne chladno. Všimol si, že Hagrid výdatne živí kone madam Maxime ich obľúbenou whisky, lebo už len z pachov, ktoré sa niesli zo žľabu v kúte ich výbehu, by sa na hodine starostlivosti o čarovné tvory opila celá trieda. Lenže oni sa ešte stále starali o tie hrozné škroty a tie si vyžadovali čistú hlavu.

„Neviem, či v zime zvyknú spať, alebo nie,“ vyhlásil Hagrid v jeden veterný deň zubami drkotajúcej triede na nasledujúcej hodine na tekvicovom záhone. „Tak som si myslel, reku, skúsime, či by si nedali šlofíka... uložíme ich tutok do debničiek...“

Zostalo už len desať škrotov – ich sklony navzájom sa kántriť z nich očividne nevytĺkli ani prechádzky. Každý meral teraz už skoro dva metre. Vďaka hrubému sivému pancieru, mocným, rýchlym nohám, vystreľujúcim chvostom, bodcom a cuciakom dohromady Harrymu pripadali ako najodpornejšie tvory, aké v živote videl. Žiaci skleslo hľadeli na obrovské debny, ktoré Hagrid vyteperil von, vystlané vankúšmi a huňatými prikrývkami.

„Len ich vlákame dnu,“ povedal, „zatvoríme vrchnáky a uvidíme, čo sa bude diať.“