Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ohavná baba v obrovských okuliaroch?“ zahundral si Ron popod nos.

Harry mal čo robiť, aby zachoval vážnu tvár.

„Smrť, moji milí.“

Parvati a Lavender si zdesene prikryli ústa dlaňou.

„Áno,“ potvrdila profesorka Trelawneyová a dôrazne prikyvovala hlavou, „prichádza bližšie, krúži nad nami ako sup a znáša sa čoraz nižšie nad hrad...“

Vyzývavo hľadela na Harryho, ktorý otvorene doširoka zíval.

„Bolo by to pôsobivejšie, keby to nebola predpovedala už najmenej osemdesiat ráz predtým,“ zahundral Harry, keď sa konečne na schodisku pod miestnosťou profesorky Trelawneyovej nadýchli čerstvého vzduchu. „No keby som padol mŕtvy po každej predpovedi, zrejme by som bol už zázrak medicíny.“

„Bol by z teba akýsi mimoriadny koncentrát ducha,“ zasmial sa Ron. Práve stretli Krvavého baróna, ktorý sa uberal opačným smerom so zlovestným pohľadom vo veľkých očiach. „Aspoňže sme nedostali domácu úlohu. Dúfam, že Hermiona ich má od profesorky Vektorovej celú kopu. Teším sa, keď mám voľno, a ona...“

No Hermiona nebola na večeri a nenašli ju ani v knižnici. Sedel tam iba Viktor Krum. Ron chvíľu spoza políc Kruma sledoval a šeptom sa radil s Harrym, či ho má požiadať o autogram, no vtom zistil, že za ďalšími policami striehne šesť či sedem dievčat a uvažuje presne o tom istom, a tak stratil chuť.

„Ktovie, kam sa podela?“ čudoval sa Ron, keď sa s Harrym vrátili do Chrabromilskej veže.

„Neviem... Nezmysel.“

No Tučná pani sa ani nestihla vyklopiť dopredu, keď za sebou začuli niekoho bežať – a zbadali Hermionu.

„Harry!“ zadychčaná zastala pri nich (Tučná pani hľadela na ňu s nadvihnutým obočím). „Harry, musíš ísť so mnou, musíš ísť, stalo sa niečo veľmi zaujímavé, prosím...“

Chytila Harryho za ruku a pokúšala sa ho odtiahnuť naspäť.

„Čo sa stalo?“ spytoval sa Harry.

„Ukážem ti, keď tam budeme – no poď, rýchlo...“

Harry pozrel na Rona a ten zase naňho a bolo vidieť, že je zvedavý.

„Dobre,“ súhlasil a zamieril s Hermionou po chodbe naspäť a Ron sa musel poponáhľať, aby ich dohonil.

„Och! Čo tam po mne!“ nahnevane kričala za nimi Tučná pani. „Nemusíte sa ospravedlňovať, že ste ma obťažovali! Budem si tu visieť, otvorená dokorán, kým sa nevrátite, dobre?“

„Áno, ďakujeme,“ zakričal ponad plece Ron.

„Hermiona, kam ideme?“ spýtal sa Harry, keď zbehli šesť poschodí a po mramorových schodoch ich viedla do vstupnej haly.

„Uvidíte, o chvíľku už uvidíte,“ vzrušene ich ubezpečovala Hermiona.

Dolu pod schodmi zahla doľava a ponáhľala sa k dverám, do ktorých vošiel Cedric Diggory v ten večer, keď Ohnivá čaša vyhodila jeho a Harryho meno. Harry do nich ešte nikdy nenakukol. Spolu s Ronom šli za Hermionou po kamenných schodíkoch, ale neskončili v pochmúrnej podzemnej chodbe podobnej tej, čo viedla do Snapových žalárov. Ocitli sa v širokej kamennej chodbe jasne osvetlenej fakľami a vyzdobenej veselými maľbami znázorňujúcimi prevažne jedlá.

„Och, vydrž...“ váhavo sa ozval Harry v polovici chodby. „Počkaj, Hermiona...“

„Čo je?“ Otočila sa a pozrela naňho a na tvári sa jej zračilo očakávanie.

„Viem, o čo ide,“ vyhlásil.

Štuchol Rona a ukázal na obraz za Hermionou. Bola na ňom obrovská strieborná misa s ovocím.

„Hermiona!“ svitlo Ronovi. „Zase nás chceš zatiahnuť do toho soplošstva!“

„Nie, nie!“ protestovala rýchlo. „A nie je to soplošstvo, Ron...“

„Čo? Zmenila si názov?“ mračil sa na ňu Ron. „Tak teda čo sme teraz? Hnutie za oslobodenie domácich škriatkov? Nemienim vtrhnúť do kuchyne a presviedčať ich, aby prestali pracovať, to neurobím...“

„Ani to od teba nežiadam,“ netrpezlivo odsekla Hermiona. „Prišla som sa s nimi len porozprávať a našla som... no tak poď, Harry, chcem ti to ukázať!“

Znovu ho chytila za ruku a vliekla pred obraz obrovskej misy s ovocím, natiahla ukazovák a pošteklila velikánsku zelenú hrušku. Tá sa začala skrúcať a smiať a odrazu sa zmenila na veľkú kľučku. Hermiona ju chytila, otvorila dvere a vtisla Harryho dnu.

Harry sa ocitol v obrovskej miestnosti s vysokým stropom, rozľahlej ako Veľká sieň nad nimi, s hromadami ligotavých mosadzných hrncov a panvíc pozdĺž kamenných stien, s veľkým tehlovým ohniskom na druhej strane – a vtom sa zo stredu miestnosti k nemu vrhlo čosi malé a pišťalo: „Harry Potter, pane! Harry Potter!“

Vzápätí mu vyrazilo dych, keď mu pištiaci domáci škriatok vrazil do bránice a objímal ho tak silno, až sa bál, že mu polárne rebrá.

„D-Dobby?“ vyhŕkol.

„Áno, Dobby, pane, to byť ja!“ pišťalo mu kdesi pri pupku. „Dobby dúfať a dúfať, že uvidieť Harryho Pottera, pane, a Harry Potter ho prísť navštíviť!“

Dobby ho napokon pustil a kúsok odstúpil, široko sa na Harryho usmieval a obrovské zelené oči veľké ako tenisové loptičky sa mu naplnili slzami šťastia. Vyzeral skoro celkom tak, ako si ho Harry pamätal – nos špicatý ako zastrúhaná ceruzka, uši ako netopier, dlhé prsty a chodidlá – všetko bolo rovnaké okrem oblečenia.