Harry Potter a Ohnivá čaša

Keď Dobby pracoval pre Malfoyovcov, vždy nosil tú istú špinavú obliečku na vankúš. No teraz mal na sebe tak čudne skombinované oblečenie, aké ešte Harry v živote nevidel – prekonal aj „kostýmy“ čarodejníkov na Svetovom pohári. Ako klobúk mu slúžila prikrývka na čajník a na ňu si popripínal všelijaké pestré odznaky, na holej hrudi mu visela viazanka s podkovovým vzorom, k tomu si obliekol zrejme detské trenírky a dve rôzne ponožky. Harry videl, že jedna z nich je jeho čierna ponožka, ktorú si kedysi vyzul a narafičil to tak, aby ju pán Malfoy dal Dobbymu, čím Dobbyho oslobodil. Druhá mala ružovo-oranžové pásiky.

„Dobby, čo tu robíš?“ prekvapene sa spýtal Harry.

„Dobby prísť pracovať na Rokfort, pane!“ nadšene zapišťal Dobby. „Profesor Dumbledore dať Dobbymu a Winky prácu, pane!“

„Winky? Aj ona je tu?“

„Áno, pane, áno!“ odvetil Dobby, chytil Harryho za ruku a ťahal ho hlbšie do kuchyne medzi štyri dlhé drevené stoly. Harry si všimol, že stoja presne pod stolmi jednotlivých fakúlt vo Veľkej sieni nad nimi. V tej chvíli boli prázdne, lebo bolo po večeri, ale predpokladal, že ešte pred hodinou sa prehýbali pod misami, ktoré sa cez strop premiestnili na stoly nad nimi.

V kuchyni sa nachádzala najmenej stovka malých škriatkov, usmievali sa, klaňali a robili pukerlíky, keď Dobby viedol Harryho okolo nich. Všetci mali na sebe rovnakú uniformu: utierku na riad s rokfortským erbom uviazanú ako tógu tak ako kedysi Winky. Dobby zastal pred tehlovým ohniskom a ukazoval.

„Winky, pane!“

Winky sedela na stolčeku pri ohnisku. Na rozdiel od Dobbyho oblečenie očividne nezbierala. Mala peknú sukničku a blúzku a rovnaký modrý klobúčik s dierami na veľké uši. No zatiaľ čo Dobbyho čudesná znôška oblečenia bola čistá a upravená a všetko vyzeralo ako nové, Winky sa zjavne o svoje šatstvo nestarala. Na blúzke mala fľaky od polievky a na sukni prepálené diery.

„Ahoj, Winky,“ pozdravil ju Harry.

Winky sa zachvela pera. Nato sa rozplakala a slzy z veľkých hnedých očí jej premočili predok šiat tak ako na Svetovom pohári v metlobale.

„Och, no toto,“ žasla Hermiona. S Ronom šli za Harrym a Dobbym na druhý koniec kuchyne. „Winky, neplač, prosím ťa...“

Ale Winky sa rozplakala ešte väčšmi. Zato Dobby sa usmieval.

„Chcieť Harry Potter šálku čaju?“ zapišťal hlasno, prekrikujúc Winkine vzlyky.

„Eh – áno, chcem,“ pristal Harry.

Okamžite sa zo šesť domácich škriatkov rozbehlo a vzápätí priniesli veľký strieborný podnos s čajníkom a šálkami pre Harryho, Rona a Hermionu, džbánik s mliekom a veľký tanier sušienok.

„Dobrá obsluha!“ pochvaľoval si Ron uznanlivo. Hermiona sa naňho zamračila, ale bolo vidieť, že škriatkov to potešilo. Hlboko sa uklonili a odstúpili.

„Ako dlho si už tu, Dobby?“ spýtal sa Harry, keď im všetkým ponalieval čaj.

„Iba týždeň, Harry Potter, pane!“ šťastne odvetil Dobby. „Dobby prísť navštíviť profesora Dumbledora, pane. Pre domáceho škriatka, ktorý byť prepustený, pane, byť veľmi ťažké nájsť nové miesto, pane, veľmi ťažké...“

V tej chvíli sa Winky rozplakala ešte hlasnejšie, z paradajkovitého nosa jej kvapkali slzy a vôbec sa nenamáhala zastaviť ich prúd.

„Dobby dva celé roky cestovať po krajine, pane, hľadať prácu!“ pišťal. „Ale Dobby nenájsť prácu, pane, lebo Dobby teraz chcieť plat!“

Domáci škriatkovia po celej kuchyni, ktorí ich so záujmom počúvali a sledovali, sa pri týchto slovách odvrátili, akoby Dobby povedal niečo neslušné a trápne. Hermiona sa však potešila: „To je správne, Dobby.“

„Ďakujem, slečna!“ usmial sa na ňu Dobby. „Ale väčšina čarodejníkov nechcieť domáceho škriatka, ktorý chcieť plat, slečna. Oni hovoriť: ‚To nebyť domáci škriatok,‘ a zabuchnúť dvere Dobbymu pred nosom. Dobby rád pracovať, ale on chcieť nosiť šaty a chcieť dostať plat, Harry Potter... Dobby byť rád slobodný!“

V tej chvíli začali rokfortskí škriatkovia od Dobbyho cúvať, akoby mal nejakú nákazlivú chorobu. Winky však zostala na mieste, hoci plakala badateľne hlasnejšie.

„A vtedy, Harry Potter, Dobby ísť navštíviť Winky a zistiť, že aj Winky byť slobodná, pane!“ vykladal natešene Dobby.

Vtedy sa Winky hodila zo stoličky na zem, ležala doluznak na kamennej podlahe, tĺkla do nej drobnými päsťami a nešťastne nariekala. Hermiona si rýchlo kľakla k nej a pokúšala sa ju utešiť, ale nech hovorila, čo chcela, nič sa tým nezmenilo. Dobby rozprával ďalej a škriekavo prekrikoval Winkino vrieskanie.

„A potom Dobby dostať nápad, Harry Potter, pane! Dobby a Winky nájsť prácu spolu! ‚A kde byť dosť práce pre dvoch domácich škriatkov?‘ pýtať sa Winky. A Dobby rozmýšľať a on na to prísť, pane! Rokfort! A tak Dobby a Winky prísť za profesorom Dumbledorom, pane, a profesor Dumbledore nás prijať.“

Dobby žiaril ako slniečko a do očí mu znova vhŕkli slzy šťastia.

„A profesor Dumbledore povedať, že on Dobbymu platiť, pane, ak Dobby chcieť plat. A tak byť Dobby slobodný domáci škriatok, pane, a Dobby dostávať galleón týždenne a jeden deň v mesiaci voľno!“

„To nie je veľa!“ rozhorčene zvolala Hermiona sklonená nad Winky, ktorá neprestávala vrešťať a tĺcť päsťami do dlážky.