Harry Potter a Ohnivá čaša

Lenže ako sa ukázalo, škroty sa neukladali na zimný spánok a vôbec sa im nepáčilo, že ich zavreli do vankúšmi vyložených debien a zatĺkli veká. Onedlho Hagrid kričal: „Len žiadnu paniku, žiadnu paniku!“, keď škroty ako bláznivé pobehovali po tekvicovom záhone, pokrytom trieskami z debien. Väčšina žiakov – na čele s Malfoyom, Crabbom a Goylom – utiekla zadnými dverami do Hagridovej chalupy, kde sa zabarikádovali, no Harry, Ron a Hermiona zostali medzi tými, ktorí sa pokúšali Hagridovi pomôcť. Spoločnými silami sa im podarilo chytiť a uviazať deväť škrotov, hoci za cenu nespočetných popálenín a rán, až napokon zostal na slobode len jeden.

„Nevyplašte ho!“ kričal Hagrid, keď Ron a Harry prútikmi vrhali na škrota spŕšky iskier, lebo sa hrozivo blížil k nim, bodec v zadnej časti tela mal zdvihnutý a výstražne sa mu triasol. „Len sa pokúste navliecť mu povraz na bodec, aby neublížil ostatným!“

„To by sme naozaj nechceli!“ nahnevane kričal Ron, keď s Harrym cúvali k stene Hagridovej chalupy, udržiavajúc si od škrota odstup iskriacimi prútikmi.

„No toto, no toto... zdá sa, že sa dobre bavíte.“

Ponad Hagridov plot sa nakláňala Rita Skeeterová a sledovala ten zmätok. Dnes mala na sebe hrubý cyklámenový plášť s fialovým kožušinovým golierom a na pleci kabelku z krokodílej kože.

Hagrid sa hodil na škrota, ktorý zaháňal Harryho a Rona k stene, a priľahol ho. Zo škrotovho chvosta vyšľahol plameň a zničil neďaleké tekvicové rastliny.

„Kto ste?“ spýtal sa Hagrid Rity Skeeterovej, keď škrotovi navliekol na bodec povraz a utiahol ho.

„Rita Skeeterová, reportérka Denného Proroka,“ predstavila sa a široko sa naňho usmiala. Zaleskli sa jéj zlaté zuby.

„Zdá sa mi, že Dumbledore vám zakázal prekročiť prah školy,“ pripomenul jej Hagrid a mračil sa, keď vstával z trochu omráčeného škrota a ťahal ho k jeho bratom.

Rita sa tvárila, akoby Hagrida nepočula. „Ako sa nazývajú tie úžasné tvory?“ spýtala sa s ešte širším úsmevom.

„Tryskochvosté škroty,“ zahundral Hagrid.

„Vážne?“ prejavila živý záujem. „Ešte nikdy som o nich nepočula... odkiaľ pochádzajú?“

Harry si všimol, že Hagridovi sa spod strapatej čiernej brady šíri červeň, a zmocnili sa ho obavy. Odkiaľ má vlastne Hagrid tie škroty? Hermiona, ktorá zrejme myslela na to isté ako on, rýchlo povedala: „Sú veľmi zaujímavé, však, Harry?“

„Čo? Ach... áno... zaujímavé,“ potvrdil, keď mu stúpila na nohu.

„Á ty si tu, Harry?“ zvolala Rita Skeeterová, keď sa obzrela. „Takže tebe sa páči starostlivosť o zázračné tvory, však? Je to jeden z tvojich obľúbených predmetov?“

„Áno,“ rozhodne odvetil Harry. Hagrid sa naňho usmieval.

„Milé, skutočne milé,“ dodala Rita. „Dlho už učíte?“ spýtala sa Hagrida.

Harry si všimol, že si premeriava Deana (ten mal na jednom líci nepeknú ranu), Lavender (so značne obhoreným habitom) a Seamusa (ktorý si fúkal popálené prsty) a potom okná chalupy, kde čakala väčšina žiakov s nosmi pritisnutými o sklo, kedy bude čistý vzduch.

„Iba druhý rok,“ odvetil Hagrid.

„Milé... zrejme by ste mi nechceli poskytnúť rozhovor, však? Podeliť sa o skúsenosti so zázračnými tvormi. V Dennom Prorokovi máme každú stredu zoologickú rubriku, ako iste viete. Mohli by sme predstaviť tieto... eh... treskochvosté škuty.“

„Tryskochvosté škroty,“ nadšene ju opravil Hagrid. „Ale áno... prečo nie?“

Harry mal z toho veľmi zlý pocit, ale nijako to nemohol Hagridovi naznačiť bez toho, aby to Rita Skeeterová nevidela, a tak tam musel iba stáť a mlčky sledovať, ako si Hagrid a Rita Skeeterová dohodli, že sa koncom týždňa stretnú U troch metiel na dlhý rozhovor. V hrade zazvonilo, čo znamenalo, že hodina sa skončila.

„Dovidenia, Harry!“ veselo zavolala Rita Skeeterová, keď s Ronom a Hermionou odchádzal. „Tak teda v piatok večer, Hagrid!“

„Prekrúti všetko, čo jej povie,“ zašepkal Harry.

„Len aby tie škroty nedoviezol ilegálne, alebo niečo podobné,“ zúfala si Hermiona. Pozreli na seba – presne toho by bol Hagrid schopný.

„Hagrid už mal všelijaké problémy, no Dumbledore ho nikdy nevyhodil,“ utešoval ich Ron. „Prinajhoršom sa bude musieť zbaviť škrotov. Prepáčte, povedal som prinajhoršom? Myslel som prinajlepšom.“

Harry s Hermionou sa rozosmiali a trochu veselší šli na obed.

Harry sa v ten deň na dvojhodine veštenia výborne bavil. Ešte stále sa venovali mapám a predpovediam, ale teraz, keď sa s Ronom opäť spriatelili, znova sa mu to všetko zdalo smiešne. Profesorka Trelawneyová, pred časom taká spokojná s ich predpoveďou vlastnej hroznej smrti, sa zase rýchlo rozčúlila, pretože sa chichúňali pri výklade, akými spôsobmi môže Pluto narušiť každodenný život.

„Podľa mojej mienky,“ vravela tajomným šeptom, ktorý však nezastrel jej očividný hnev, „niektorí z nás,“ a veľavýznamne hľadela na Harryho, „by sa možno správali menej ľahkomyseľne, keby videli to, čo som v krištáľovej guli videla minulej noci ja. Ako som tu tak sedela pri vyšívaní, premohlo ma nutkanie pozrieť sa do gule. Vstala som, usadila sa pred ňu a hľadela do jej krištáľových hlbín... a čo myslíte, čo odtiaľ na mňa hľadelo?“