Harry Potter a Ohnivá čaša

„Eh... áno,“ nechápavo odvetil Harry, vstal a vyšiel s Bagmanom zo stanu, ten ho odviedol kúsok ďalej medzi stromy a potom sa otočil k nemu s otcovským výrazom na tvári.

„Ako sa cítiš, Harry? Môžem ti niečo priniesť?“

„Čo? Ja... nie, nič.“

„Máš nejaký plán?“ spýtal sa Bagman a sprisahanecky pritom stíšil hlas. „Lebo ochotne ti dám niekoľko tipov, ak chceš. Vieš, si tu v pozícii slabšieho,“ pokračoval a ešte väčšmi stíšil hlas... „ak ti môžem nejako pomôcť...“

„Nie,“ prerušil ho Harry tak rýchlo, až si uvedomil, že to znelo bezočivo, „nie... ja... viem, čo urobím, ďakujem.“

„Nikto by sa o tom nedozvedel, Harry,“ sľuboval Bagman a sprisahanecky naňho žmurkol.

„Nie, som v pohode,“ odmietol Harry a čudoval sa, prečo to všetkým hovorí, a rozmýšľal, či sa niekedy cítil horšie. „Pripravil som si plán...“

Ozval sa hvizd píšťalky.

„Prepána, ja už musím bežať!“ vyľakane zvolal Bagman a ponáhľal sa preč.

Harry sa vrátil do stanu a videl, že z neho vychádza Cedric, zelený ako ešte nikdy. Harry mu chcel zapriať veľa šťastia, ale z úst mu vyšli len akési chrapľavé zvuky.

Vrátil sa dnu k Fleur a Krumovi. Vzápätí prepukol rev, čo znamenalo, že Cedric vstúpil do ohrady a ocitol sa zoči-voči skutočnej predlohe svojho modelu...

Sedieť tam a počúvať bolo horšie, ako si Harry vôbec vedel predstaviť. Davy vrieskali... vykrikovali... híkali takmer jednohlasne pri každom Cedricovom pokuse preniknúť k švédskemu tuponosému drakovi. Krum neustále hľadel do zeme. Fleur sa teraz prechádzala po stane namiesto Cedrica. A Bagmanov komentár všetko ešte zhoršoval... Harrymu sa v mysli vynárali hrozné predstavy pri vetách: „Úúch, to bolo tesné! Veľmi tesné...“ „Toto je veru riskantné!“... „Šikovný ťah – len škoda, že nevyšiel!“

A potom, asi po pätnástich minútach, Harry počul ohlušujúci rev, ktorý mohol znamenať iba jedno – Cedric sa dostal k drakovi a získal zlaté vajce.

„Skutočne veľmi dobre!“ kričal Bagman. „A teraz hodnotenie poroty!“

Známky však neoznamoval nahlas, Harry teda predpokladal, že porotcovia ich držia v rukách a ukazujú divákom.

„Jeden skončil, traja zostávajú!“ kričal Bagman, keď sa znovu ozvala píšťalka. „Slečna Delacourová, prosím!“

Fleur sa triasla od hlavy po päty a Harryho postoj k nej sa trochu zlepšil. Vychádzala zo stanu s hlavou vztýčenou a s prútikom v ruke. Zostali s Krumom sami, sedeli oproti sebe, každý v jednom kúte stanu, ale vyhýbali sa vzájomnému pohľadu.

A všetko sa opakovalo... „Och, veru si nie som istý, či to bolo múdre!“ počuli, ako škodoradostne volá Bagman. „Och... skoro! Teraz opatrne... prepána, už som si myslel, že ho má!“

O desať minút Harry znovu počul búrlivý potlesk divákov. Aj Fleur musela byť úspešná. Chvíľu bolo ticho, kým porotcovia ukazovali Fleurino hodnotenie... ďalší potlesk... a potom po tretí raz hvizd píšťalky.

„Na rade je pán Krum!“ volal Bagman a Krum zhrbený vyšiel von. Harry zostal celkom sám.

Väčšmi než zvyčajne si uvedomoval svoje telo, cítil, ako rýchlo mu pumpuje srdce a prsty mu brnejú od strachu... a predsa mal zároveň pocit, akoby bol niekde mimo svojho tela, vnímal stan, počul davy akoby z diaľky...

„Veľmi odvážne!“ jačal Bagman a Harry počul, ako čínsky ohnivák hrozitánsky škrekľavé zreval a diváci zatajili dych. „Ten ale má odvahu – a – áno, má vajce!“

Chladným vzduchom otriasol potlesk, akoby zarinčalo obrovské sklo. Krum skončil, každú chvíľu príde na rad on.

Harry vstal a len matne si uvedomoval, že nohy má ako z gumy. Čakal. A vtom počul píšťalku. Vyšiel zo stanu a zachvátila ho panika. Prešiel okolo stromov a cez otvor v ohrade.

Všetko videl ako vo veľmi jasnofarebnom sne. Z tribún naňho hľadeli stovky a stovky tvárí, akoby ich tam niekto pričaroval odvtedy, čo na tomto mieste stál naposledy. A v ohrade bola samička chvostorožca – hrozitánsky, šupinatý čierny jašter, plieskajúci ostnatým chvostom, po ktorom v tvrdej zemi zostávali metrové výmole – čupela na hŕbe vajec s krídlami napoly zloženými a upierala na Harryho svoje zlostné žlté oči. Dav bol veľmi hlučný, ale Harry nevedel, ani mu na tom nezáležalo, či to bol povzbudzujúci rev alebo nie. Bolo načase urobiť to, čo urobiť musel... sústrediť sa. Úplne a vrcholne sa sústrediť na vec, ktorá je jeho jedinou šancou...

Zdvihol prútik.

„Accio Blesk!“ vykríkol.

Harry čakal, dúfajúc každou čiastočkou svojho tela... Keby to nefungovalo, keby Blesk neprišiel... Mal pocit, že na všetko okolo seba hľadí ako cez nejaký trblietavý priesvitný závoj, ako cez hmlovinu, v ktorej ohrada a stovky tvárí okolo neho akosi čudne plávali...

A vtedy to začul, vo vzduchu za ním čosi letelo, otočil sa a videl, že sa k nemu popri lese rúti Blesk, zniesol sa do ohrady, zastal vo vzduchu vedľa neho a čakal, kým naň Harry vysadne. Dav zahučal ešte väčšmi... Bagman niečo kričal... ale Harryho uši akosi nefungovali... počúvať nebolo dôležité...

Prehodil nohu cez metlu a odrazil sa od zeme. Vzápätí sa stal zázrak...