Harry Potter a Ohnivá čaša

Cedricova taška sa roztrhla. Pergamen, brká a knihy sa z nej vysypali na zem. Niekoľko fľašiek atramentu sa rozbilo.

„Nezdržujte sa,“ povedal Cedric priateľom nahnevane, keď sa zohli a chceli mu pomôcť. „Choďte a povedzte Flitwickovi, že už idem...“

Presne tak si to Harry predstavoval. Strčil prútik zase pod habit, počkal, kým Cedricovi kamaráti zmiznú v triede, a ponáhľal sa po chodbe, kde teraz už okrem neho a Cedrica nebol nikto.

„Ahoj,“ pozdravil Cedric a dvíhal práve Príručku transfigurácie pre pokročilých, fľakatú od atramentu. „Práve sa mi rozpadla taška... celkom nová a všetko...“

„Cedric,“ povedal Harry, „prvou úlohou sú draky.“

„Čo?“ Cedric pozrel naňho.

„Draky,“ rýchlo hovoril Harry pre prípad, že by sa profesor Flitwick prišiel pozrieť, kde je Cedric. „Majú štyri draky, pre každého jedného, a musíme prejsť popri nich.“

Cedric zízal naňho. Harry zbadal, že v jeho sivých očiach sa mihol strach, aký on sám pociťoval už od soboty.

„Si si istý?“ spýtal sa tlmene.

„Stopercentne,“ odvetil Harry. „Videl som ich.“

„Ale ako si to zistil? Nemali sme o tom vedieť...“

„To je jedno,“ rýchlo hovoril Harry – vedel, že Hagrid by mal problémy, keby povedal pravdu. „Ale nie som jediný, kto to vie. Určite to vedia už aj Fleur a Krum – Maximka aj Karkarov draky videli tiež.“

Cedric sa postavil s plným náručím bŕk, pergamenov a kníh zababraných od atramentu, a na pleci mu visela roztrhnutá taška. Hľadel na Harryho a v očiach mal zmätený, skoro podozrievavý pohľad.

„Prečo mi to hovoríš?“ spýtal sa.

Harry neveriacky naňho pozrel. Bol si istý, že Cedric by sa tak nespytoval, keby draky videl. Harry by nedopustil, aby sa hoci aj najhorší nepriateľ ocitol zoči-voči tým obludám nepripravený – no, možno keby to bol Malfoy alebo Snape...

„Ja len... je to fér, nie?“ povedal Cedricovi. „Teraz to vieme všetci... sme na tom rovnako, nie?“

Cedric stále naňho hľadel trochu podozrievavo, keď Harry za sebou počul známe klopkanie. Otočil sa a videl, že z neďalekej triedy vychádza Divooký Moody.

„Poď so mnou, Potter,“ zavrčal, „a ty, Diggory, odchod!“

Harry s obavami hľadel na Moodyho. Počul ich?

„Ehm... pán profesor, mal by som byť na herbológii...“

„Na tom nezáleží. Poď, prosím, do mojej pracovne.“

Harry šiel za ním a rozmýšľal, čo s ním teraz bude. Čo ak sa bude Moody vypytovať, ako sa dozvedel o drakoch? Pôjde Moody za Dumbledorom a prezradí Hagrida, alebo ho jednoducho premení na fretku? Možno by ako fretka ľahšie prešiel popri drakoch, otupene uvažoval Harry. Drak by ho z tej výšky možno ani nevidel...

Šiel za Moodym do jeho pracovne. Profesor zavrel dvere, otočil sa k Harrymu a uprel naňho zdravé i čarovné oko.

„To, čo si práve urobil, Potter, je veľmi charakterné,“ povedal potichu.

Harry nevedel, čo na to povedať. Takúto reakciu vôbec nečakal.

„Sadni si,“ prikázal Moody. Harry si sadol a poobzeral sa.

Bol v tejto pracovni za predchádzajúcich dvoch učiteľov obrany proti čiernej mágii. V časoch profesora Lockharta viseli na stenách usmiate žmurkajúce profesorove portréty. Keď tu sídlil Lupin, človek tu najskôr mohol natrafiť na nejaký zaujímavý druh zlých čarodejných bytostí, pomôcky na štúdium. Teraz však bola táto miestnosť plná všelijakých mimoriadne čudných predmetov, ktoré, ako usúdil Harry, Moody používal v časoch svojho aurorstva.

Na jeho stole stála akási veľká, puknutá sklená vrtielka. Harry okamžite spoznal, že je to špiónoskop, lebo aj on jeden mal, hoci oveľa menší, než bol Moodyho. V kúte na malom stolíku zasa videl predmet, ktorý vyzeral ako mimoriadne pokrútená zlatá televízna anténa. Potichu bzučala. Oproti Harrymu viselo zrkadlo, ibaže sa v ňom neodrážala miestnosť. Vnútri sa pohybovali tmavé postavy, ale ani jednu nebolo vidieť jasne.

„Páčia sa ti moje detektory čiernej mágie?“ spýtal sa Moody, ktorý Harryho pozorne sledoval.

„Čo je to?“ ukazoval Harry na pokrútenú zlatú anténu.

„Snímač tajomstiev. Vibruje, keď odhalí nejaké utajenie a lži... tu je však nanič – pôsobí tu priveľa rušivých vplyvov – študenti všade klamú, prečo si neurobili domáce úlohy. Bzučí, odkedy som sem prišiel. Špiónoskop som musel vyradiť z činnosti, lebo neprestajne pískal. Je mimoriadne citlivý, zachytí všetko v okruhu jednej míle. No mohol by, pravdaže, odhaliť nielen detské klamstvá,“ zavrčal Moody.

„A načo je to zrkadlo?“

„Och, to je môj nepriateľohľad. Vidíš, ako sa tam vonku skrývajú? Skutočne by ma však ohrozovali, až keby som videl ich očné bielka. Vtedy otvorím svoju truhlicu.“

Krátko a drsne sa zasmial a ukázal na veľkú truhlicu pod oknom. Bolo na nej sedem kľúčových dierok vedľa seba. Harry bol zvedavý, čo v nej je, ale Moodyho ďalšia otázka ho vrátila zo zamyslenia do skutočnosti.

„Takže si sa dozvedel o drakoch, však?“

Harry váhal. Tohoto sa bál, ale Cedricovi nepovedal, že Hagrid porušil pravidlá, a rozhodne to nepovie ani Moodymu.

„To je v poriadku,“ upokojoval ho Moody, sadol si a zastonal, keď vystrel drevenú nohu pred seba. „Podvádzanie je a vždy bolo súčasťou Trojčarodejníckeho turnaja.“