Harry Potter a Ohnivá čaša

Za normálnych okolností by sa bol tešil na Hagrida, ale starostlivosť o zázračné tvory znamenala, že sa musí stretnúť aj so Slizolinčanmi – a bude to po prvý raz, odkedy sa stal šampiónom.

Ako sa dalo čakať, Malfoy prišiel k Hagridovej chalupe so svojím zvyčajným úškľabkom na tvári.

„Á, pozrime, chlapci, šampión!“ obrátil sa ku Crabbovi a Goylovi, len čo ich mohol Harry počuť. „Vzali ste si pamätníčky na autogram? Radšej si pýtajte podpis teraz, lebo pochybujem, že bude medzi nami dlho... Polovica šampiónov Trojčarodejnícke turnaje neprežila. Čo myslíš, Potter, ty ako dlho vydržíš? Ja sa stavím, že desať minút prvej úlohy.“

Crabbe s Goylom sa podlízavo zarehotali, ale Malfoy musel prestať, lebo z chalupy sa vynoril Hagrid, v rukách niesol vratkú vežu z naukladaných debien a v každej z nich bol jeden teraz už veľký tryskochvostý škrot. Na zdesenie žiakov Hagrid vysvetľoval, že dôvodom, prečo sa škroty kántrili, bolo nadmerné množstvo potláčanej energie, a aby to vyriešili, každý študent má uviazať škrotovi remienok a vziať ho na krátku prechádzku. Tento plán bol dobrý jedine na to, že celkom odpútal Malfoya.

„S týmto mám ísť na prechádzku?“ zopakoval znechutene, keď nakúkal do jednej z debien. „A kam vlastne mám ten remienok pripevniť? Okolo bodca, vybuchujúceho chvosta alebo cuciaka?“

„Okolo brucha,“ odvetil Hagrid a predviedol to. „Ehm... pre každý prípad by ste si mali dať rukavice z dračej kože. Harry, poď sem, pomôžeš mi tunák s týmto velikým...“

V skutočnosti mal však Hagrid v úmysle porozprávať sa s Harrym osamote. Počkal, kým ostatní so svojimi škrotmi odišli, potom sa otočil k Harrymu a veľmi vážne povedal: „Tak teda súťažíš, Harry. V turnaji. Reprezentant školy.“

„Jeden z reprezentantov,“ opravil ho Harry.

Hagridove uhľovočierne oči hľadeli spod strapatého obočia veľmi ustarane.

„Netušíš, kto to tam strčil namiesto teba, Harry?“

„Ty teda veríš, že som to neurobil ja?“ spýtal sa Harry, len ťažko skrývajúc vďačnosť, ktorú pocítil pri Hagridových slovách.

„Jasnačka,“ zahundral Hagrid. „Povedal si, že si to nebol ty a ja ti verím – aj Dumbledore ti verí.“

„Rád by som vedel, kto to urobil,“ trpko si vzdychol Harry.

Obaja pozreli na trávnik – žiaci boli teraz po ňom roztrúsení a všetci mali veľké ťažkosti. Takmer už metrové škroty boli mimoriadne silné. Už neboli holé a bezfarebné – narástol im akýsi hrubý, sivastý a lesklý pancier. Vyzerali ako krížence obrovského škorpióna s pretiahnutým krabom, no stále sa im nedali rozoznať hlavy ani oči. Nadobudli nesmiernu silu a ťažko sa dali ovládať.

„Zdá sa, že im je dobre, čo?“ spokojne povedal Hagrid. Harry predpokladal, že hovorí o škrotoch, lebo spolužiakom rozhodne dobre nebolo, z času na čas so znepokojivým tresk niektorému škrotovi vybuchol chvost, čo ho hodilo niekoľko metrov dopredu, a tak sa mnohí žiaci ocitli na zemi, škroty ich vliekli a oni zakaždým horkoťažko vstávali.

„Ach, ja neviem, Harry,“ vzdychol si odrazu Hagrid a znovu znepokojene naňho pozrel. „Reprezentant školy... tebe sa tuším prihodí všetko možné, hm?“

Harry neodpovedal. Áno, vyzeralo to tak, že jemu sa prihodí kadečo... viac-menej to isté mu povedala aj Hermiona na prechádzke pri jazere, a to je podľa nej dôvod, prečo sa s ním Ron nerozpráva.

Nasledujúcich pár dní patrilo k najhorším, aké Harry na Rokforte prežil. Dalo sa to skoro prirovnať k situácii v druhom ročníku, keď ho veľká časť školy niekoľko mesiacov podozrievala, že to on útočí na spolužiakov. Lenže Ron bol vtedy na jeho strane. Harry si myslel, že by lepšie znášal správanie ostatných, keby sa s ním Ron zase priatelil. Lenže sa mu nebude vnucovať, keď to Ron nechce. V celkovej atmosfére nevôle sa však cítil osamelo.

Chápal postoj Bifľomorčanov, aj keď sa mu nepáčil – mali predsa vlastného reprezentanta, ktorého mohli podporovať. Od Slizolinčanov očakával iba zlomyseľné urážky – nikdy ho nemali v láske, lebo sa často podieľal na ich porážkach v metlobale i v medzifakultných majstrovstvách. Dúfal však, že Bystrohlavčania sa cez to prenesú a budú ho podporovať rovnako ako Cedrica. Mýlil sa. Väčšina Bystrohlavčanov si myslela, že v zúfalej snahe presláviť sa ešte väčšmi, prekabátil čašu, aby prijala jeho meno.

A navyše, Cedric vyzeral reprezentatívnejšie ako on. Bol mimoriadne pekný, mal rovný nos, tmavé vlasy a sivé oči, takže sa ťažko dalo povedať, kto si po tieto dni získaval viac obdivu – Cedric alebo Viktor Krum. Harry dokonca videl, že tie isté šiestačky, ktoré sa na začiatku tak veľmi usilovali získať Krumov autogram, raz cez obed prosíkali Cedrica, aby sa im podpísal na školské tašky.

Odpoveď od Siriusa zatiaľ nechodila, Hedviga odmietala čo len priblížiť sa k Harrymu, profesorka Trelawneyová predpovedala jeho smrť s ešte väčšou istotou ako zvyčajne a na hodine profesora Flitwicka sa mu vôbec nedarilo privolávacie zaklínadlo, takže on jediný, pravda okrem Nevilla, dostal domácu úlohu navyše.