Harry Potter a Ohnivá čaša

Harry pozrel na Cedrica, ktorý prikývol, a nato odišli spolu.

Veľká sieň už bola prázdna, sviečky takmer dohoreli a zubaté úsmevy tekvíc sa strašidelné mihotali.

„Tak teda,“ ozval sa Cedric a pousmial sa. „Zase budeme hrať proti sebe.“

„Zdá sa, že áno,“ prikývol Harry. Na inú odpoveď sa nezmohol. V hlave mal všetko naruby, akoby mu niekto vyplienil mozog.

„Povedz...“ ozval sa Cedric, keď prišli do vstupnej haly, ktorú teraz bez Ohnivej čaše osvetľovali iba fakle. „Ako si ta dostal svoje meno?“

„Ja som to nebol,“ povedal Harry a hľadel naňho. „Ja som ho ta nevložil. Hovoril som pravdu.“

„Ach, no dobre,“ odvetil Cedric. Harry videl, že mu neverí. „Tak sa teda maj.“

Cedric zamieril k dverám vpravo. Harry stál a počúval, ako schádza kamennými schodmi za nimi, a potom pomaly vystupoval po mramorovom schodisku.

Uverí mu niekto okrem Rona a Hermiony, alebo si všetci budú myslieť, že sa sám prihlásil na turnaj? No ako si to niekto mohol myslieť, keď teraz má proti sebe súperov s o tri roky dlhším čarodejníckym vzdelaním a čakajú ho úlohy zrejme nielen veľmi nebezpečné, ale také, ktoré bude musieť plniť pred stovkami ľudí. Áno, myslel na to, fantazíroval o tom, ale to bol iba žart, akýsi planý sen... nikdy naozaj, nikdy vážne neuvažoval o tom, že by sa prihlásil...

No uvažoval o tom niekto iný... niekto iný chcel, aby sa Harry zúčastnil turnaja, a postaral sa o to. Prečo? Aby mu urobil radosť? On si to nemyslel...

Aby videl, ako sa zosmiešni? No, tak to sa mu pravdepodobne splní...

Alebo aby ho zabil?

Nie je Moody iba paranoidný ako zvyčajne? Nemohol niekto dať Harryho meno do čaše, aby si z neho vystrelil, zo žartu? Naozaj niekto chce, aby zomrel?

Na to Harry vedel odpovedať hneď. Áno, niekto chce, aby zomrel, niekto to chcel už vtedy, keď mal jeden rok... lord Voldemort. Ale ako mohol lord Voldemort zariadiť, aby sa Harryho meno dostalo do Ohnivej čaše? Voldemort je vraj niekde ďaleko, v nejakej ďalekej krajine, skrýva sa tam, osamelý... slabý a bezmocný...

A predsa v tom sne, z ktorého sa zobudil na bolesť jazvy, Voldemort nebol sám... rozprával sa s Červochvostom... pripravovali Harryho vraždu...

Harry skoro dostal šok, keď zistil, že je už pred Tučnou paňou. Sotva vnímal, kam ho nohy nesú. Prekvapilo ho, keď videl, že nie je v ráme sama. Vycivená čarodejnica, ktorá preletela do susedného obrazu v miestnosti, kde boli sústredení šampióni, teraz samoľúbo sedela vedľa Tučnej panej. Musela uháňať cez všetky obrazy lemujúce sedem schodísk, aby sa ta dostala prv ako on. Ona i Tučná pani hľadeli naňho zvedavo a so záujmom.

„No toto, no toto,“ hovorila Tučná pani. „Violeta mi práve všetko povedala. Kto je teda šampiónom školy?

„Nezmysel,“ povedal Harry bez záujmu.

„To veru nie je nezmysel!“ rozhorčene zvolala bledá čarodejnica.

„Nie, nie, Violeta, to je heslo,“ upokojovala ju Tučná pani a rozhojdala sa v pántoch, aby Harry mohol vojsť do klubovne.

Príval hluku, ktorý doľahol do Harryho uší, keď sa portrét otvoril, ho takmer zrazil naspäť. Vzápätí ho asi tucet párov rúk vtiahlo do klubovne a on sa ocitol pred celou chrabromilskou fakultou, vykrikujúcou, tlieskajúcou a pískajúcou.

„Mal si nám povedať, že si sa prihlásil!“ reval Fred napoly nahnevaný, napoly uchvátený.

„Ako sa ti to podarilo bez brady? Senzácia!“ hučal George.

„Ja som sa neprihlásil,“ opakoval Harry. „Ja neviem, ako...“

No Angelina sa naňho vrhla: „Och, keď som to nemohla byť ja, aspoňže je to niekto z Chrabromilu.“

„Odplatíš Diggorymu ten posledný metlobalový zápas, Harry!“ jačala Katie Bellová, ďalšia z chrabromilských triafačiek.

„Sú tu dobroty, Harry, poď, daj si...“

„Nie som hladný, mal som dosť na hostine.“ Nikto však nechcel počuť, že nie je hladný, nikto nechcel počuť, že nedal svoje meno do čaše, zdalo sa, že si nikto, ani jediný človek nevšimol, že on nemá náladu oslavovať... Lee Jordan odkiaľsi vyhrabal chrabromilskú zástavu a trval na tom, že ju ovinie okolo Harryho ako plášť. Harry sa nemohol vyslobodiť, vždy keď sa pokúsil odkradnúť sa točitým schodiskom hore do spálne, dav okolo neho sa uzavrel, vnútili mu ďalšie ďatelinové pivo, napchávali mu do rúk zemiakové lupienky a arašidy... všetci chceli vedieť, ako to urobil, ako prekabátil Dumbledorovu vekovú hranicu a dostal svoje meno do čaše...

„Ja som to neurobil...“ opakoval znova a znova, „neviem, ako sa to stalo.“

Ale aj tak si nikto nevšímal jeho odpovede, takže zbytočne sa namáhal.

„Som unavený!“ vykríkol napokon skoro po pol hodine. „Nie, vážne, George... idem do postele...“

Zo všetkého najväčšmi túžil nájsť Rona a Hermionu, kúsok zdravého rozumu, ale ani jedného v klubovni nevidel. Trval na tom, že sa potrebuje vyspať, a skoro zvalcoval malých bratov Creeveyovcov, keď sa pokúsili prepadnúť ho na prvom schode, ale napokon sa mu podarilo všetkých sa striasť a čo najrýchlejšie vybehol do spálne.

Uľavilo sa mu, keď Rona našiel oblečeného ležať na posteli v inak prázdnej spálni. Keď Harry za sebou zabuchol dvere, Ron pozrel naňho.

„Kde si bol?“ spýtal sa Harry.

„Ach, ahoj,“ odvetil Ron.