Harry Potter a Ohnivá čaša

„Prhečo by sa mal sťažovat?“ vyhŕkla Fleur Delacourová a dupla nohou. „Má prhedsa šansu súťažiť, alebo nie? My všetci sme celé týždne dúfali, že nás vyberhú! Tá česť prhe naše školy! Výhrha tisíc galleónov – to je šansa, pre ktorhú by mnochí umrheli!“

„Možno niekto dúfa, že Potter pre ňu naozaj umrie,“ povedal Moody trochu zlostne.

Po tých slovách nastalo mimoriadne napäté ticho. Ludo Bagman sa tváril skutočne veľmi vyľakane, nervózne sa kolísal na chodidlách a povedal: „Moody, človeče... čo to hovoríš!“

„Všetci vieme, že profesor Moody považuje pol dňa za stratený, ak do obeda neodhalí šesť vražedných sprisahaní,“ nahlas vyhŕkol Karkarov. „Teraz očividne učí svojich študentov, aby sa aj oni báli vraždy. Nezvyčajná vlastnosť u učiteľa obrany proti čiernej mágii, Dumbledore, ale nepochybne máte svoje dôvody.“

„Ja že si namýšľam?“ vrčal Moody. „Že vidím, čo nie je, ha? Musel to byť veľmi skúsený čarodejník alebo čarodejnica, kto vložil do čaše chlapcovo meno...“

„A aký máte o tom dôkaz?“ rozhodila obrovskými rukami madam Maxime.

„Veď prekabátil veľmi mocný čarovný predmet!“ odvetil Moody. „Na to, aby niekto donútil času zabudnúť, že v turnaji súťažia iba tri školy, je potrebné výnimočne silné kúzlo pomätenia. Domnievam sa, že vložil Potterovo meno za nejakú štvrtú školu, aby si bol istý, že je jediný vo svojej kategórii...“

„Zdá sa, že ste o tom dosť premýšľali, Moody,“ chladne odsekol Karkarov, „a je to skutočne geniálna teória, hoci, pravdaže, počul som, ako ste si nedávno vzali do hlavy, že v jednom z darčekov k vašim narodeninám je dokonale maskované vajce baziliška, a rozbili ste ho na márne kúsky, kým ste nezistili, že sú to cestovné hodiny. Takže chápte, ak vás nebudeme brať celkom vážne...“

„Sú takí, čo zneužívajú nevinné situácie vo svoj prospech,“ odsekol Moody hrozivo. „Je mojou prácou myslieť tak, ako myslia čierni mágovia, Karkarov – iste si to pamätáte...“

„Alastor!“ varovne zvolal Dumbledore. Harry sa chvíľku čudoval, komu to hovorí, ale potom si uvedomil, že „Divooký“ by sotva mohlo byť Moodyho skutočné krstné meno. Moody zmĺkol, hoci stále si riaditeľa Durmstrangu s uspokojením premeriaval – Karkarovovi horela tvár.

„Ako táto situácia vznikla, to nevieme,“ zhrnul napokon Dumbledore, oslovujúc všetkých v miestnosti. „Zdá sa mi však, že nemáme na výber, musíme ju prijať. Na účasť v tomto turnaji boli vybraní obaja – Cedric i Harry. A preto sa ho aj obaja zúčastnia.“

„Ach, ale Dumbly-dorr...“

„Moja milá madam Maxime, ak máte iné riešenie, rád si ho vypočujem.“

Dumbledore čakal, ale madam Maxime nepovedala nič, iba naňho gánila. Nebola jediná. Snape sa tváril nazúrene. Karkarov bol od hnevu celý popolavý, Bagmana to však zrejme nadchlo.

„Tak sa do toho pustíme, nie?“ šúchal si ruky a usmieval sa. „Musíme predsa dať šampiónom pokyny. Barty, chceš sa toho ujať?“

Zdalo sa, akoby sa pán Crouch prebral z hlbokého zamyslenia.

„Áno,“ povedal, „pokyny. Áno... prvá úloha...“ Podišiel bližšie do svetla z ohňa. Harry si pomyslel, že zblízka vyzerá, akoby bol chorý. Pod očami mal tmavé kruhy a jeho vráskavá pleť pripomínala tenký papier – na Svetovom pohári tak nevyzeral.

„Prvá úloha má preveriť vašu smelosť,“ povedal Harrymu, Cedricovi, Fleur a Viktorovi, „takže vám nepovieme, čo to bude. Odvaha zoči-voči neznámemu je u čarodejníka dôležitá vlastnosť... veľmi dôležitá...

Prvá úloha sa bude plniť dvadsiateho štvrtého novembra pred ostatnými študentmi a porotou.

Pri výkone šampióni nesmú žiadať o pomoc, ani prijať pomoc od učiteľov. Postavia sa pred prvú úlohu vyzbrojení iba prútikom. Informácie o druhej úlohe dostanú po skončení prvej. Pretože účasť na turnaji je náročná a zaberá veľa času, šampióni sú oslobodení od koncoročných testov.“

Pán Crouch sa otočil k Dumbledorovi.

„Myslím, že to je všetko, Albus, či nie?“

„Myslím, že áno,“ odvetil Dumbledore, ktorý hľadel na pána Croucha trochu znepokojene. „Určite dnes večer nechceš zostať na Rokforte, Barty?“

„Nie, Dumbledore, musím sa vrátiť na ministerstvo,“ odvetil pán Crouch. „Máme práve veľmi rušno, sme vo veľmi ťažkej situácii... Nechal som všetko na starosti mladému Weatherbymu... Je veľmi oduševnený... až trochu priveľmi, ak mám povedať pravdu...“

„Tak poď pred odchodom s nami aspoň na pohárik,“ navrhol Dumbledore.

„No tak, Barty, ja zostávam!“ veselo povedal Bagman. „Všetko sa teraz točí okolo Rokfortu, je to oveľa vzrušujúcejšie než v úrade!“

„Ja si to nemyslím, Ludo,“ odvetil Crouch trochu podráždene, ako mával vo zvyku.

„Profesor Karkarov, madam Maxime... jeden na dobrý spánok?“ pozýval ich Dumbledore.

No madam Maxime už chytila Fleur okolo pliec a rýchlo ju odvádzala z miestnosti. Keď vychádzali do Veľkej siene, Harry počul, ako sa obe veľmi rýchlo rozprávajú po francúzsky. Karkarov kývol Krumovi a aj oni dvaja odišli, i keď mlčky.

„Harry, Cedric, môžete odísť,“ prikázal im Dumbledore, usmievajúc sa na oboch. „Študenti Chrabromilu a Bifľomoru už čakajú na oslavu s vami, a bolo by škoda pripraviť ich o takúto vynikajúcu príležitosť narobiť neporiadok a krík.“