Harry Potter a Ohnivá čaša

„Mali sme veľa práce, Hag...“ začala Hermiona, ale zrazu sa zarazila, hľadela na Hagrida a očividne stratila reč.

Hagrid mal svoj najlepší (a skutočne hrozný) chlpatý hnedý oblek a k nemu žlto-oranžovú kockovanú viazanku. To však nebolo to najhoršie. Očividne sa usiloval skrotiť svoje vlasy pomocou akéhosi prípravku pripomínajúceho mazadlo na kolesá. Na hlave mal teraz dve ulízané hrudky – možno sa pokúšal zopnúť si ich do konského chvosta, aký nosil Bill, ale mal priveľa vlasov. Vôbec mu to nepristalo. Hermiona naňho chvíľu vyvaľovala oči, no potom sa zrejme rozhodla nekomentovať to a spýtala sa: „Ehm... kde sú škroty?“

„Vonku pri tekvicovom záhone,“ spokojne odvetil Hagrid. „Furt naberajú – už majú skoro meter. Problém je akurát v tom, že začali jeden druhého kántriť.“

„Och, nie! Naozaj?“ povedala Hermiona a vrhla varovný pohľad na Rona, ktorý hľadel na Hagridov čudesný účes a už otváral ústa, že ho okomentuje.

„Veru áno,“ smutne prikývol Hagrid. „Ale už je dobre, každého som dal do debničky zvlášť. Ešte furt ich je zo dvadsať.“

„No to je šťastie,“ poznamenal Ron. Hagrid nepostrehol jeho uštipačný tón.

Hagridova chalupa pozostávala z jedinej miestnosti. V kúte stála obrovská posteľ prikrytá pestrofarebnou dekou, rovnako velikánsky stôl a stoličky zasa pred ohniskom, kde zo stropu viseli množstvá údenej šunky a mŕtvych vtákov. Priatelia si sadli k stolu, kým Hagrid sa pribral variť čaj, a onedlho už boli zabratí do rozhovoru o Trojčarodejníckom turnaji. Zdalo sa, že Hagrid ho považuje za rovnako vzrušujúci ako oni.

„Šak dočkajte,“ uškŕňal sa. „Šak dočkajte. Uvidíte také veci, jaké ste jakživ ešte nevideli. Prvá úloha... šmária, ale šak ja to nesmiem povedať.“

„Len hovor, Hagrid!“ pobádali ho Harry, Ron a Hermiona, no on len pokrútil hlavou a usmieval sa.

„Nechcem vám to pokaziť. Ale poviem vám, bude to riadne divadlo. Šampiónom sa bude až z kečky parit.

Nikdy by som si nebol pomyslel, že sa toho dožijem a znova uvidím Trojčarodejnícky turnaj!“

Nakoniec zostali u Hagrida aj na obed, hoci veľa nejedli – Hagrid uvaril hovädzí guláš, ako to nazval, ale Hermiona vo svojej porcii našla velikánsky pazúr a všetci traja stratili chuť. Dobre sa však zabávali, keď sa usilovali presvedčiť Hagrida, aby im prezradil, aké úlohy čakajú na reprezentantov, špekulovali, koho z prihlásených asi čaša vyberie, a boli zvedaví, či Fred s Georgeom ešte majú brady.

Popoludní začalo popŕchať a pri ohni bolo veľmi útulne, keď tak počúvali bubnovanie kvapiek na okno a sledovali Hagrida, ako si štopká ponožky a háda sa s Hermionou o domácich škriatkoch – darmo mu ukázala odznaky, otvorene odmietol pridať sa k SOPLOŠu.

„Bolo by to voči nim nepekné, Hermiona,“ povedal vážne a navliekal do veľkej kostenej ihly hrubú žltú priadzu. „Je pre nich prirodzené starať sa o ľudí, vieš? Takí už sú. Keby si im zobrala prácu, boli by nešťastní, urazilo by ich, keby si im chcela platiť.“

„Ale Harry oslobodil Dobbyho a ten bol z toho od radosti bez seba,“ namietala Hermiona. „A počuli sme, že teraz si žiada mzdu!“

„No áno, jasnačka, každá fajta má svoju bielu vranu. Nehovorím, že by sa sem-tam nenašiel škriatok, čo by prijal slobodu, ale väčšinu z nich na to nenahovoríte – je to nanič, Hermiona.“

Hermiona sa tvárila naozaj namrzene a strčila si škatuľku s odznakmi do vrecka plášťa.

O pol šiestej sa už stmievalo a Ron, Harry a Hermiona sa rozhodli, že už je načase vrátiť sa do hradu na halloweensku hostinu a – čo bolo ešte dôležitejšie – na vyhlásenie šampiónov.

„Pôjdem s vami,“ povedal Hagrid a odložil štopkanie. „Len chvíľu dočkajte.“

Hagrid vstal, šiel k bielizníku pri posteli a niečo v ňom hľadal. Veľmi si ho nevšímali, až kým nezacítili akýsi hrozný smrad. Ron sa rozkašľal. „Hagrid, čo je to?“

„E?“ Hagrid sa otočil a v ruke držal veľkú fľašu. „Nepáči sa ti to?“

„To je voda po holení?“ trochu priškrteným hlasom sa spýtala Hermiona.

„Ech... kolínska,“ zamumlal Hagrid a červenal sa. „Možno som použil moc,“ zavrčal. „Dočkajte, zmyjem to...“

Vybehol z chalupy a videli, ako sa vonku energicky umýva v sude s vodou.

„Kolínska?“ prekvapene krútila hlavou Hermiona.

„Hagrid?“

„A čo ten oblek a vlasy?“ potichu pripomenul Harry.

„Pozrite!“ ukazoval zrazu cez okno Ron.

Hagrid sa práve vystrel a otočil sa. Ak sa predtým červenal, nebolo to nič v porovnaní s tým, aký červený bol teraz. Harry, Ron a Hermiona veľmi opatrne vstali a tak, aby ich Hagrid nezbadal, vykúkali cez okno a videli, že sa z koča práve vynorila madam Maxime so svojimi študentmi a zjavne mala namierené na hostinu. Nepočuli, čo Hagrid hovorí, ale rozprával sa s madam Maxime s takým zaujatým, zasneným výrazom na tvári, aký Harry uňho videl iba raz – keď hľadel na dračie mláďa Norberta.

„Ide do hradu s ňou!“ rozhorčene zvolala Hermiona. „Myslela som, že počká na nás!“

Hagrid sa ani len neobzrel na svoju chalupu, vykračoval si po školskom trávniku s madam Maxime a beauxbatonskí študenti museli za nimi klusať, aby stačili ich obrovským krokom.