Harry Potter a Ohnivá čaša

„Veková hranica!“ ozval sa Fred Weasley, keď prechádzali ku dverám do vstupnej haly, a v očiach sa mu zablyslo. „Tá by sa predsa dala oklamať elixírom starnutia, nie? A keď sa už tvoje meno dostane do čaše, máš vyhraté – čaša nemôže vedieť, či máš sedemnásť, alebo nie.“

„Ale ja si myslím, že to nikto, kto má menej ako sedemnásť, nezvládne,“ namietala Hermiona, „nenaučili sme sa toho ešte dosť...“

„Hovor za seba,“ skočil jej do reči George. „Ja sa pokúsim dostať sa ta, ty nie, Harry?“

Harrymu na chvíľku preleteli hlavou Dumbledorove slová, že sa nemá prihlasovať nikto mladší ako sedemnásťročný, ale potom sa mu v mysli vynorila krásna predstava, ako vyhráva Trojčarodejnícky turnaj... Bol zvedavý, ako by sa Dumbledore nahneval, keby niekto mladší predsa len našiel spôsob a dostal sa cez vekovú hranicu...

„Kde je?“ spytoval sa Ron, ktorý vôbec nepočúval rozhovor, ale hľadal v dave Kruma. „Dumbledore nepovedal, kde spia Durmstrangčania, však nie?“

No odpoveď na túto otázku dostali takmer okamžite. Práve boli na úrovni slizolinského stola, keď Karkarov pribehol k svojim študentom.

„Tak sa teda vrátime na loď,“ hovoril. „Viktor, ako sa cítite? Dosť ste sa najedli? Nemám poslať do kuchyne po trochu vareného vína?“

Harry videl, že Krum pokrútil hlavou a znovu si oblieka kožuch.

„Pán profesor, ja by som si rád dal trochu vína,“ s nádejou povedal iný durmstrangský študent.

„Vám som ho neponúkal, Poliakov,“ odmietol Karkarov a jeho srdečný otcovský tón sa odrazu vytratil.

„Všimol som si, že ste si zase zababrali od jedla celý predok habitu, ste nechutný...“

Karkarov sa otočil, viedol svojich študentov k dverám, ku ktorým prišli v tej istej chvíli Harry, Ron a Hermiona. Harry zastal, aby im dal prednosť.

„Ďakujem,“ poďakoval Karkarov ľahostajne a letmo naňho pozrel.

A vtedy zmeravel. Znovu sa otočil k Harrymu a hľadel naňho, akoby neveril vlastným očiam. Za učiteľom zastali aj študenti z Durmstrangu. Karkarovove oči pomaly prechádzali po Harryho tvári a zastavili sa na jazve. Aj durmstrangskí študenti zvedavo hľadeli na Harryho. Harry kútikom oka na niektorých tvárach zbadal, že ho spoznali. Chlapec s habitom zašpineným od jedla drgol svoju susedku a otvorene jej ukazoval na Harryho čelo.

„Áno, to je Harry Potter,“ zahučalo za nimi.

Profesor Karkarov sa zvrtol. Stál tam Divooký Moody, opieral sa o svoju palicu a čarovné oko bez žmurknutia hľadelo na riaditeľa Durmstrangu.

Harry videl, ako Karkarovovi vyprchala z tváre farba a usadil sa na nej strašný výraz – zlosť i strach zároveň.

„Vy!“ zvolal a hľadel na Moodyho, akoby si nebol istý, či naozaj vidí jeho.

„Ja,“ zachmúrene potvrdil Moody. „A pokiaľ nemáte Potterovi čo povedať, Karkarov, možno by ste sa mali pohnúť. Blokujete východ.“

Bola to pravda. Polovica študentov v sieni za nimi čakala, obzerajúc sa, čo spôsobilo to zdržanie.

Bez ďalších slov ťahal profesor Karkarov svojich študentov preč. Moody za ním hľadel, až kým nezmizol z dohľadu, čarovné oko upieral na jeho chrbát a na znetvorenej tvári sa mu zračil silný odpor.

Pretože nasledujúci deň bola sobota, väčšina študentov zvyčajne chodievala na raňajky neskôr. Harry, Ron a Hermiona však neboli jediní, kto vstal včaššie ako zvyčajne. Keď zišli do vstupnej haly, videli, že sa tam motá zo dvadsať ľudí, niektorí jedli hrianky a všetci si prezerali Ohnivú času. Stála v strede haly na stolčeku, na ktorom vždy býval triediaci klobúk. Na podlahe bola nakreslená tenká zlatá čiara, ktorá vytvárala okolo nej kruh s polomerom asi tri metre.

„Hodil tam už niekto lístok so svojím menom?“ zvedavo sa spýtal Ron jednej tretiačky.

„Všetci z Durmstrangu,“ odvetila. „Ale ešte som nevidela nikoho z Rokfortu.“

„Stavím sa, že niektorí ho ta vložili včera v noci, keď sme išli spať,“ povedal Harry. „Na ich mieste by som to tak urobil... nechcel by som, aby ma pri tom niekto videl. Čo keby ho čaša vypľula hneď naspäť?“

Niekto sa za Harrym zasmial. Keď sa otočil, uvidel Freda s Georgeom a Lee Jordána. Bežali dolu schodmi a všetci traja vyzerali akosi vzrušene.

„Dokázali sme to,“ víťazoslávne zašepkal Fred Harrymu, Ronovi a Hermione. „Práve sme ho vypili.“

„Čo?“ spýtal sa Ron.

„Elixír starnutia, ty kravský mozog,“ odsekol Fred.

„Každý po jednej kvapke,“ dodal George a natešene si šúchal dlane. „Stačí nám iba pár mesiacov.“

„Ak niektorý z nás vyhrá, tých tisíc galleónov si rozdelíme na tri časti,“ so širokým úsmevom oznamoval Lee.

„Viete, ja si nie som istá, či to bude fungovať,“ vyhlásila Hermiona varovne. „Dumbledore určite myslel aj na niečo také.“

Fred, George a Lee ju ignorovali.

„Pripravení?“ spýtal sa Fred ostatných dvoch, chvejúc sa od vzrušenia. „Tak teda poďme... ja idem prvý...“

Harry fascinovane sledoval, ako Fred vytiahol z vrecka kúsok pergamenu so slovami Fred Weasley – Rokfort. Šiel celkom k čiare, postavil sa tam a kolísal sa na špičkách ako skokan, ktorý sa chystá skočiť z pätnásťmetrového mostíka. Upierali sa naňho všetky oči vo vstupnej hale. Zhlboka sa nadýchol a prekročil čiaru.