Harry Potter a Ohnivá čaša

„Výborhne,“ povedala madam Maxime a trochu sa uklonila. „Inforhmovali by ste, prhosím, Agrhida, že tie kone pijú iba sladovú whisky?“

„Postaráme sa o to,“ sľúbil Dumbledore a tiež sa uklonil.

„Poďme,“ panovačne prikázala madam Maxime svojim študentom a Rokfortčania sa rozostúpili, aby ona aj so žiakmi mohli vyjsť kamennými schodmi do hradu.

„Čo myslíš, aké veľké budú durmstrangské kone?“ spýtal sa Seamus Finnigan, ktorý sa naklonil k Harrymu a Ronovi poza Lavender a Parvati.

„No, ak sú väčšie ako tieto tu, ani Hagrid ich nezvládne,“ utrúsil Harry. „Ak naňho medzitým už nezaútočili škroty. Ktovie, čo je s nimi.“

„Možno utiekli,“ nádejal sa Ron.

„Och, to nehovor,“ striaslo Hermionu. „Predstav si, že voľne pobehujú po okolí...“

Stále čakali na príchod hostí z Durmstrangu a teraz sa už trochu triasli aj oni. Väčšina žiakov v očakávaní hľadela na oblohu. Ticho narúšalo iba odfrkovanie a dupot obrovských koni madam Maxime. Ale potom...

„Nepočujete niečo?“ spozornel odrazu Ron.

Harry načúval – z tmy sa k nim niesol zvláštny tajomný zvuk – tlmený hukot a fučanie, akoby sa po brehu pohyboval nejaký obrovský vysávač...

„Jazero!“ skríkol Lee Jordan a ukazoval naň. „Pozrite na jazero!“

Z miesta, kde stáli, mali dobrý výhľad na hladkú čiernu vodnú hladinu – ibaže tá hladina zrazu vôbec nebola hladká. Niekde hlboko v strede jazera ju niečo narušilo. Tvorili sa na nej veľké bubliny a na blatisté brehy dorážali vlny, a vtom sa celkom uprostred jazera vytvoril vodný vír, akoby zo dna niekto vytiahol nejakú obrovskú zátku.

Uprostred víru sa pomaly dvíhala z vody dlhá čierna tyč a Harry zbadal rahna...

„To je sťažeň!“ oznamoval Ronovi a Hermione.

Pomaly, veľkolepo sa z vody vynárala loď a leskla sa v mesačnom svite. Pripomínala kostru – zo dna vytiahnutý vrak – a tlmené hmlisté svetlá kajút vyzerali ako strašidelné oči. Napokon sa s veľkým špľachotom loď vynorila úplne, nadskakovala na rozvírenej hladine a začala sa kĺzať k brehu. O chvíľu počuli čľupnutie kotvy, ktorú hodili na plytčinu, a potom buchnutie mostíka o breh.

Z lode vystupovali ľudia – ako prechádzali popred osvetlené okná kajút, videli ich siluety. Harry si všimol, že všetci sa postavou podobajú na Crabba a Goyla... ale potom, keď prišli bližšie a kráčali po trávniku v páse svetla zo vstupnej haly, zistil, že sú takí mohutní preto, lebo všetci majú na sebe plášte z akejsi huňatej strapatej kožušiny. Iba muž, čo ich viedol k hradu, mal iný kožuch – hladký a striebristý ako jeho vlasy.

„Dumbledore!“ zvolal srdečne, keď kráčal hore svahom. „Ako sa máte, drahý priateľ, ako sa máte?“

„Veľkolepo, ďakujem, pán profesor,“ odvetil Dumbledore.

Karkarov mal medový úlisný hlas, a keď naňho dopadlo svetlo z dverí hradu, videli, že je vysoký a chudý ako Dumbledore, ale biele vlasy má krátke a kozia hriadka, zakončená malou kučierkou, celkom nezakrýva jeho dosť slabú bradu. Keď zastal pred Dumbledorom, oboma dlaňami mu potriasol ruku.

„Starý dobrý Rokfort,“ povedal, pozrel na hrad a usmieval sa. Zuby mal pomerne žlté a Harry si všimol, že jeho úsmev sa neodráža aj v jeho očiach – tie hľadeli chladne a prefíkane. „Ako dobre je byť tu, ako dobre... Viktor, poďte sem, do tepla... dovolíte, Dumbledore? Viktor trochu prechladol...“

Karkarov privolal dopredu jedného zo svojich študentov. Keď chlapec prechádzal okolo, Harry zbadal nápadný zakrivený nos a husté čierne obočie. Ani nepotreboval to štuchnutie pod rebrá, ktoré mu uštedril Ron, ani to zasyčanie do ucha, hneď ten profil spoznal.

„Harry – to je Krum!“

16 Ohnivá čaša

„To je neuveriteľné,“ žasol Ron, keď rokfortskí študenti kráčali hore schodmi za hosťami z Durmstrangu. „Krum, Harry! Viktor Krum!“

„Prepánajána, Ron, je to len hráč metlobalu,“ ohŕňala nos Hermiona.

„Iba hráč metlobalu?“ Ron na ňu pozrel, akoby neveril vlastným ušiam. „Hermiona, je to jeden z najlepších stíhačov na svete. Netušil som, že ešte chodí do školy!“

Keď znova s ostatnými študentmi prechádzali cez vstupnú halu, Harry videl, ako Lee Jordan vyskakuje, aby mal lepší výhľad na hlavu Viktora Kruma, i keď len zozadu. Niekoľko šiestačiek si cestou horúčkovito prehľadávalo vrecká.

„Hrozné! Nemám pri sebe jediné brko...“

„Myslíš, že by sa mi podpísal na klobúk rúžom?“

„To je vrchol,“ povýšenecky precedila Hermiona, keď prechádzali okolo dievčat, ktoré sa teraz doťahovali o rúž.

„Aj ja si zoženiem jeho autogram, ak sa bude dať,“ zaumienil si Ron. „Nemáš brko, Harry?“

„Nie, všetky mám hore v taške,“ odvetil Harry.

Šli ku chrabromilskému stolu a usadili sa. Ron si dal záležať na tom, aby sedel oproti dverám, kde sa zhŕkli Krum a jeho spolužiaci z Durmstrangu, očividne nevediac, kam si majú sadnúť. Študenti z Beauxbatonsu si vybrali miesta za stolom Bystrohlavu. Zamračene sa obzerali po Veľkej sieni. Traja si ešte stále pridŕžali na hlavách šatky a šály.

„Nie je predsa až taká zima,“ zastávala svoju školu Hermiona. „Prečo si nepriniesli plášte?“

„Sem! Poďte si sadnúť sem!“ zasyčal Ron. „Sem! Hermiona, posuň sa, urob trochu miesta...“

„Čo?“