Harry Potter a Ohnivá čaša

Keby nebolo hlbokej náklonnosti k Hagridovi, nič by Harryho, Rona a Hermionu nedonútilo zobrať do ruky mazľavé žabie pečienky a vložiť ich do debničiek, aby na ne nalákali tryskochvosté škroty. Harry sa nemohol zbaviť pocitu, že je to absolútne nezmyselné, lebo sa zdalo, že škroty nemajú ústa.

„Au!“ skríkol asi po desiatich minútach Dean Thomas. „Dostal som to!“

Hagrid sa ponáhľal k nemu a tváril sa znepokojene.

„Chvost mu vybuchol!“ vravel Dean nahnevane a ukazoval Hagridovi popáleninu na ruke.

„Áno, to sa môže stať, keď vybuchujú,“ prikyvoval Hagrid.

„Fuj,“ zopakovala Lavender Brownová. „Hagrid, čo je to špicaté?“

„Á, niektoré majú žihadlá,“ nadšene vysvetľoval Hagrid, načo Lavender rýchlo vytiahla ruku z debničky. „To sú šak asi samce... Samičky majú na bruchu jakésik sosáčiky. Ja si myslím, že na cucanie krvi.“

„Tak teraz už chápem, prečo sa pokúšame udržať ich nažive,“ uštipačne poznamenal Malfoy. „Veď kto by nechcel domáce zvieratko, čo páli, štípe a hryzie zároveň?“

„Ak nie sú pekné, to neznamená, že nemôžu byť užitočné,“ odsekla mu Hermiona. „Dračia krv má ohromnú čarovnú moc, a predsa by si nechcel doma chovať draka, nie?“

Harry s Ronom sa uškrnuli na Hagrida, ktorý sa na nich ukradomky usmial spod hustej brady. Hagrid by veľmi rád choval draka a Harry, Ron i Hermiona to veľmi dobre vedeli. Keď boli prváci, krátky čas jedného aj choval – krutého nórskeho ostnáča, ktorého volal Norbert. Hagrid mal skrátka rád hrôzostrašné tvory a čím boli nebezpečnejšie, tým lepšie.

„No, aspoňže škroty sú malé,“ poznamenal Ron, keď sa o hodinu vracali do hradu na obed.

„Zatiaľ,“ podotkla Hermiona podráždene. „No keď raz Hagrid zistí, čím sa živia, predpokladám, že narastú aj dva metre.“

„No ale to bude predsa jedno, ak sa ukáže, že liečia morskú nemoc alebo niečo podobné, či nie?“ potmehúdsky sa na ňu uškrnul Ron.

„Veľmi dobre vieš, že som to povedala iba preto, aby som umlčala Malfoya,“ odsekla Hermiona. „V podstate si myslím, že má pravdu. Najlepšie by bolo všetky ich zašliapnuť, kým na nás nezačnú útočiť.“

Sadli si k chrabromilskému stolu a naložili si jahňacie kotlety a zemiaky. Hermiona začala jesť tak rýchlo, že Harry a Ron na ňu len zízali.

„Ehm... to má byť ten nový spôsob boja za práva domácich škriatkov?“ spýtal sa Ron. „Chceš pre zmenu prasknúť?“

„Nie,“ odvetila Hermiona tak dôstojne, ako len mohla s plnými ústami špargle. „Iba chcem stihnúť knižnicu.“

„Čože?!“ neveriacky zvolal Ron. „Hermiona, veď sme v škole iba prvý deň. Ešte sme nedostali nijakú úlohu.“

Hermiona pokrčila plecami a hádzala do seba jedlo, akoby týždeň nejedla. Potom vyskočila spoza stola, povedala: „Uvidíme sa pri večeri!“ a rýchlo odišla.

Keď sa ozval zvonček oznamujúci začiatok popoludňajšieho vyučovania, Harry a Ron sa pobrali do Severnej veže. Tu na konci točitého schodiska viedol strieborný rebrík ku kruhovým dverám v strope a do miestnosti, kde sídlila profesorka Trelawneyová.

Keď sa vynorili na konci rebríka, do nosa im udrela známa sladkastá vôňa šíriaca sa z ohňa. Ako vždy boli všetky závesy zatiahnuté a kruhovú miestnosť zaplavovalo slabé červenkasté svetlo z lámp poprikrývaných červenými šálmi a šatkami. Harry a Ron prešli pomedzi množstvo obsadených kresiel a pohoviek, ktorými bola celá miestnosť zaprataná, a posadili sa za malý okrúhly stolík.

„Dobrý deň,“ tesne za Harrym sa ozval zastretý hlas profesorky Trelawneyovej, až ho od ľaku nadhodilo.

Profesorka Trelawneyová, veľmi chudá žena s obrovskými okuliarmi, pod ktorými jej oči vyzerali priveľké na jej tvár, hľadela ako vždy na Harryho s tragickým výrazom. Vo svetle ohňa sa na nej ligotalo zvyčajné množstvo korálikov, retiazok a náramkov.

„Ste celkom duchom neprítomný, môj milý,“ žalostne povedala Harrymu. „Moje vnútorné oko vidí aj cez vašu statočnú tvár do vašej utrápenej duše. Je mi ľúto, ale musím vám povedať, že vaše obavy nie sú neopodstatnené. Vidím, že máte pred sebou ťažké časy, bohužiaľ... veľmi ťažké... obávam sa, že to, čoho sa hrozíte, sa stane... a možno skôr, ako si myslíte...“

Stíšila hlas skoro na šepot. Ron prevrátil oči a pozrel na Harryho, ktorý s kamenným výrazom opätoval jeho pohľad. Profesorka Trelawneyová prešla okolo nich a usadila sa do veľkého kresla pri ohni tvárou k triede. Lavender Brownová a Parvati Patilová, ktoré profesorku Trelawneyovú neskonale obdivovali, sedeli na pohovkách veľmi blízko nej.

„Moji milí, už je čas, aby sme sa zaoberali hviezdami,“ začala, „pohybmi planét a záhadnými znameniami, ktoré sa odhaľujú iba tým, čo chápu kroky nebeského tanca. Ľudský osud možno rozlúštiť pomocou planetárnych znakov, ktoré sa navzájom prepletajú...“

Harryho myšlienky však zablúdili inam. Z voňavého ohňa sa mu vždy chcelo spať, mozog mal ako vygumovaný a nesúvislé reči profesorky Trelawneyovej o predpovedaní budúcnosti ho nikdy neočarili, no teraz sa tomu nemohol ubrániť, stále musel myslieť na to, čo mu práve povedala: „Obávam sa, že to, čoho sa najväčšmi desíte, sa stane...“