Harry Potter a Ohnivá čaša

Dumbledore si znova sadol a otočil sa k Divookému Moodymu. Nastal veľký vrzgot a buchot, lebo všetci študenti vstávali a hrnuli sa cez dvojkrídlové dvere do vstupnej haly.

„To nemôžu urobiť!“ zvolal George Weasley, ktorý sa nepripojil k zástupu hrnúcemu sa k dverám, ale zostal stáť a gánil na Dumbledora. „Budeme mať sedemnásť v apríli, prečo by sme to nemohli skúsiť?“

„Nezabránia mi prihlásiť sa,“ tvrdohlavo povedal Fred a tiež sa mračil na učiteľský stôl. „Reprezentanti si budú môcť dovoliť to, čo človeku normálne nedovolia. A výhra tisíc galleónov!“

„Áno,“ prikývol Ron s neprítomným pohľadom na tvári. „Áno, tisíc galleónov...“

„Poďme,“ súrila ich Hermiona, „ak sa nepohnete, zostaneme tu sami.“

Harry, Ron, Hermiona, Fred a George sa pobrali k vstupnej hale a Fred s Georgeom preberali spôsoby, ktoré by Dumbledore mohol použiť, aby neplnoletým zabránil prihlásiť sa do turnaja.

„Kto môže byť tým nestranným sudcom, čo rozhodne, kto bude reprezentovať?“ chcel vedieť Harry.

„Neviem,“ odvetil Fred, „ale práve toho musíme oklamať. Myslím, že by to zvládlo pár kvapiek elixíru starnutia, George...“

„Ale veď Dumbledore vie, že nie ste plnoletí,“ namietal Ron.

„Áno, ale on nerozhoduje, kto bude reprezentant, či nie?“ prefíkane povedal Fred. „Podľa mňa, ak sa tento sudca oboznámi so záujemcami, vyberie najlepšieho z každej školy bez ohľadu na vek. Dumbledore sa pokúša zabrániť tomu, aby sme sa prihlásili.“

„Ale ľudia pri tom aj umierali!“ znepokojene im pripomínala Hermiona, keď prešli cez dvere skryté za gobelínom a vykročili po ďalšom, užšom schodisku.

„Áno,“ odsekol Fred ľahkomyseľne, „ale to bolo pradávno. A okrem toho, aká by to bola zábava bez trochy rizika? Hej, Ron, čo ak zistíme, ako obísť Dumbledora? Nemáš chuť sa prihlásiť?“

„Čo povieš?“ spýtal sa Ron Harryho. „Bolo by super zúčastniť sa, čo? Ale zrejme chcú niekoho staršieho... Neviem, či som sa toho naučil dosť.“

„Ja určite nie,“ smutne sa spoza Freda a Georgea ozval Neville. „No stará mama by určite chcela, aby som sa o to pokúsil. Stále opakuje, že by som mal obhajovať česť rodiny. Ibaže musím... hop...“

Nevillova noha práve prepadla cez schod v polovici schodiska. V Rokforte bolo veľa takýchto zradných schodov a pre väčšinu starších študentov bolo celkom prirodzené preskakovať ich, lenže Neville bol preslávený svojou deravou pamäťou. Harry s Ronom ho chytili pod pazuchy a vytiahli, pričom brnenie na konci schodiska nad nimi až tak vŕzgalo a rachotilo od dýchavičného smiechu..

„Sklapni,“ oboril sa naň Ron, keď okolo neho prechádzali, a zatvoril mu priezor.

Prišli ku vchodu do Chrabromilskej veže, ktorý sa skrýval za veľkým portrétom Tučnej dámy v ružových hodvábnych šatách.

„Heslo?“ ozvala sa dáma, keď sa k nej priblížili.

„Nezmysel,“ odvetil George, „to mi dolu povedal prefekt.“

Portrét sa odklopil a odhalil dieru v stene, cez ktorú vošli. Kruhovitú klubovňu s množstvom mäkkých kresiel a stolov zohrieval pukotajúci oheň. Hermiona zamračene pozrela na veselo tancujúce plamienky a Harry jasne počul, ako zamrmlala: „Otrocká práca,“ potom sa s nimi rozlúčila a zmizla vo dverách do dievčenských spálni.

Harry, Ron a Neville vyšli po poslednom, točitom schodisku do svojej spálne, ktorá sa nachádzala vo vrchole veže. Pri stenách stálo päť postelí so stĺpikmi a tmavočervenými závesmi a pri každej kufor jej majiteľa. Dean a Seamus sa už ukladali do postele. Seamus si k hlave postele pripol írsku ružicu a Dean si nad nočný stolík prilepil plagát Viktora Kruma. Vedľa neho sa vynímal jeho starý plagát westhamskeho futbalového mužstva.

„To je ale blbosť,“ povzdychol si Ron, keď pokrútil hlavou nad absolútne nehybnými futbalistami.

Harry, Ron a Neville si obliekli pyžamá a vliezli do svojich postelí. Niekto – nepochybne nejaký domáci škriatok – im do nich vložil ohrievače. Bolo nesmierne príjemné ležať v teplej posteli a počúvať, ako vonku zúri búrka.

„Možno by som sa o to pokúsil,“ ospanlivo poznamenal Ron potme, „ak Fred s Georgeom vymyslia ako... ten turnaj... človek nikdy nevie.“

13 Divooký Moody

Do nasledujúceho rána sa búrka vyzúrila, hoci strop vo Veľkej sieni bol stále zamračený a nad hlavou im vírili cínovosivé oblaky, keď Harry, Ron a Hermiona pri raňajkách študovali rozvrh hodín nového ročníka. O pár miest ďalej Fred, George a Lee Jordan preberali čarovné spôsoby, ktoré by im pomohli pridať roky, aby sa podfukom dostali do Trojčarodejníckeho turnaja.

„Dnešok nie je zlý... celý deň vonku,“ komentoval Ron, keď prstom prechádzal po rozvrhu v stĺpčeku pondelok. „Herbológia s Bifľomorom a starostlivosť o zázračné tvory... doparoma, stále so Slizolinom...“

„Dvojhodinové veštenie dnes popoludní,“ zastonal Harry. Veštenie bolo jeho najmenej obľúbeným predmetom, ak nebral do úvahy elixíry. Profesorka Trelawneyová ustavične predpovedala Harryho smrť a jeho to mimoriadne rozčuľovalo.

„Mali ste to vzdať ako ja,“ energicky vyhlásila Hermiona a natierala si chlieb maslom. „Chodili by ste na niečo rozumné, ako napríklad na aritmanciu.“