Harry Potter a Ohnivá čaša

„Moody?“ zašepkal Harry Ronovi. „Divooký Moody? Ten, ktorému šiel tvoj otec dnes ráno na pomoc?“

„To musí byť on,“ potichu odvetil užasnutý Ron.

„Čo sa mu stalo?“ šepkala Hermiona. „Čo sa mu stalo s tvárou?“

Zdalo sa, že Moodymu je úplne ľahostajné to vôbec nie srdečné privítanie. Ignorujúc tekvicový džús, ktorý stál pred ním, znova siahol pod svoj cestovný plášť, vytiahol cestovnú fľašku a dlhým dúškom sa z nej napil. Pritom sa mu plášť nadvihol kúsok nad zem a Harry pod stolom videl kúsok drevenej nohy zakončenej chodidlom s pazúrmi.

Dumbledore si odkašlal.

„Ako som hovoril,“ povedal a usmieval sa na more študentov pred sebou, ktorí stále uprene hľadeli na Divookého Moodyho, „v nadchádzajúcich mesiacoch budeme mať tú česť usporiadať veľmi vzrušujúce podujatie, ktoré sa nekonalo už vyše storočia. S veľkým potešením vám oznamujem, že tento rok sa na Rokforte bude konať Trojčarodejnícky turnaj.“

„ŽARTUJETE!“ nahlas vykríkol Fred Weasley.

Napätie, ktoré zavládlo v sieni od Moodyho príchodu, sa odrazu prelomilo. Skoro všetci sa rozosmiali a Dumbledore sa odobrujúce uškrnul.

„Ale ja to myslím celkom vážne, pán Weasley,“ povedal, „hoci keď to spomínate, počul som v lete jeden výborný žart o trollovi, ježibabe a leprechaunovi, ktorí išli spolu do baru...“

Profesorka McGonagallová si nahlas odkašľala.

„Ehm... ale možno teraz nie je vhodná chvíľa... nie...“ povedal Dumbledore, „kde som to prestal? Ach, áno, Trojčarodejnícky turnaj... nuž, niektorí z vás iste nevedia, čo je to za turnaj, a tak dúfam, že tí, čo to vedia, mi odpustia, keď vám to v krátkosti vysvetlím.

Trojčarodejnícky turnaj sa po prvý raz konal pred asi sedemsto rokmi ako priateľské meranie síl medzi tromi najväčšími európskymi čarodejníckymi školami: Rokfortom, Beauxbatonsom a Durmstrangom. Z každej školy bol vybratý jeden reprezentant a títo traja šampióni súťažili v troch čarodejníckych úlohách. Každých päť rokov sa školy striedali pri organizovaní súťaže a vo všeobecnosti sa to považovalo za najlepší spôsob utvárania vzťahov medzi mladými čarodejníkmi rôznych národností – až dovtedy, kým počet smrteľných obetí nevzrástol natoľko, že sa turnaj prestal konať.“

„Smrteľné obete?“ zašepkala Hermiona a tvárila sa vydesene. Zdalo sa však, že väčšina študentov v sieni jej obavy nezdieľa. Mnohí si niečo vzrušene šepkali a Harryho oveľa viac zaujímali informácie o turnaji než zdesenie nad úmrtiami, ku ktorým došlo pred stovkami rokov.

„Za tie storočia sa vyskytli pokusy turnaj obnoviť,“ pokračoval Dumbledore, „no ani jeden nebol veľmi úspešný. Naše oddelenia medzinárodnej čarodejníckej spolupráce a čarodejníckych hier a športov sa rozhodli, že dozrel čas na ďalší pokus. Cez leto sme veľmi usilovne pracovali na bezpečnostných opatreniach, aby sa nijaký reprezentant neocitol v smrteľnom nebezpečenstve.

V októbri prídu riaditelia Beauxbatonsu a Durmstrangu s užším výberom uchádzačov o účasť a výber troch reprezentantov sa uskutoční na Halloween. Nestranný sudca rozhodne, ktorí zo študentov si najväčšmi zaslúžia súťažiť o Trojčarodejnícky pohár, slávu svojej školy a osobnú cenu pre víťaza, ktorou je tisíc galleónov.“

„Ja do toho idem!“ zašepkal pri stole Fred Weasley a tvár sa mu rozžiarila nadšením pri predstave toľkej slávy a bohatstva. Nebol jediný, kto sa už videl ako šampión Rokfortu. Pri stole každej fakulty Harry pobadal, ako študenti uchvátene hľadia na Dumbledora, alebo niečo vzrušene šepkajú susedom. No vtedy Dumbledore prehovoril znova a sieň opäť stíchla.

„Hoci viem, že všetci by ste najradšej vyhrali Trojčarodejnícky pohár pre Rokfort, riaditelia zúčastnených škôl sa spolu s Ministerstvom mágie rozhodli tento rok stanoviť pre účastníkov vekovú hranicu. Do súťaže sa budú môcť prihlásiť iba plnoletí študenti, teda tí, ktorí zavŕšili sedemnásť rokov a starší.“ Dumbledore trochu zvýšil hlas, lebo pri týchto slovách niekoľkí pobúrene protestovali a Weasleyovie dvojčatá sa odrazu tvárili zlostne. „Považujeme toto opatrenie za nevyhnutné, vzhľadom na to, že súťažné úlohy budú aj tak ťažké a nebezpečné, bez ohľadu na opatrenia, a je veľmi nepravdepodobné, že by ich zvládli študenti nižšieho ako šiesteho a siedmeho ročníka. Ja osobne sa postarám, aby žiaden neplnoletý študent neoklamal nestranného sudcu a nemohol sa stať rokfortským reprezentantom.“ V jeho svetlomodrých očiach zasvietili iskričky, keď ich pohľad dopadol na vzdorovité tváre Freda a Georgea. „Preto vás prosím, aby ste neplytvali časom a neprihlasovali sa, ak ešte nemáte sedemnásť.

Delegácie z Beauxbatonsu a Durmstrangu prídu v októbri a zostanú u nás prevažnú časť tohoto roka. Verím, že budete k našim zahraničným hosťom počas ich pobytu u nás zdvorilí a budete z celého srdca povzbudzovať vybratého reprezentanta Rokfortu. No, už je neskoro a viem, aké je pre vás dôležité, aby ste boli odpočinutí a svieži, keď sa vám zajtra ráno začnú prvé hodiny. A teraz spať! Šupšup!“