Harry Potter a Ohnivá čaša

„Ako badám, zase ješ,“ podotkol Ron, keď sledoval, ako si Hermiona pridala na chlieb ešte aj výdatné množstvo džemu.

„Usúdila som, že brániť práva domácich škriatkov možno aj účinnejšími spôsobmi,“ povedala povýšenecky.

„Áno... a bola si hladná,“ uškrnul sa Ron. Odrazu sa nad nimi ozval šuchot a do miestnosti cez otvorené okná vleteli stovky sov s rannou poštou. Harry inštinktívne zdvihol oči, ale medzi množstvom hnedých a sivých vtákov nebolo ani stopy po bielom. Sovy krúžili ponad stoly a hľadali adresátov listov a balíčkov. K Nevillovi Longbottomovi zlietla veľká žltohnedá sova a položila mu na kolená balíček – Neville si skoro vždy zabudol niečo zabaliť. Na druhej strane siene pristál na pleci Draca Malfoya jeho výr a priniesol mu z domu zvyčajnú zásobu cukríkov a koláčov. Harry sa usiloval potlačiť sklamanie a znovu sa venoval svojej kaši. Je možné, že sa Hedvige niečo stalo, alebo že Sirius nedostal jeho list?

Zamýšľal sa nad tým aj celou cestou cez premočený zeleninový záhon, až kým neprišli k skleníku číslo tri, ale tu ho vyrušila profesorka Sproutová, ktorá ukazovala žiakom tie najmrzkejšie rastliny, aké Harry v živote videl. Vlastne ani nevyzerali ako rastliny, skôr ako obrovské tučné čierne slimáky dohora vytŕčajúce zo zeme. Každá rastlina sa trochu krútila a mala niekoľko lesklých pľuzgierikov, ktoré akoby obsahovali nejakú tekutinu.

„Buberózy,“ živo im vysvetľovala profesorka Sproutová. „Treba ich povytláčať. Pozbierate hnis...“

„Čože?“ zhnusene sa spytoval Seamus Finnigan.

„Hnis, Finnigan, hnis,“ potvrdila profesorka Sproutová, „a je mimoriadne cenný, takže ním neplytvajte. Pozbierate ho tu do týchto fľašiek. Navlečte si rukavice z dračej kože, lebo neriedený buberózový hnis môže na pokožke narobiť všeličo.“

Vytláčanie buberóz bolo nechutné, ale napodiv upokojujúce. Z každého puknutého pľuzgierika vystreklo veľké množstvo hustej žltozelenej tekutiny, ktorá silno páchla benzínom. Zachytávali ju do fľašiek, ako im ukázala profesorka Sproutová, a do konca hodiny nazbierali niekoľko litrov.

„Madam Pomfreyová sa poteší,“ povedala profesorka Sproutová, keď poslednú fľašku uzavrela korkovou zátkou. „Buberózový hnis je vynikajúci prostriedok proti odolnejším formám akné. Študenti by už vďaka nemu nemali siahať po zúfalých prostriedkoch, aby sa zbavili pupákov.“

„Ako chuderka Eloise Midgenová,“ poznamenala Hanah Abbottová z Bifľomoru šeptom. „Pokúsila sa zbaviť sa ich kliatbou.“

„Hlúpe dievča,“ krútila hlavou profesorka Sproutová. „Ale madam Pomfreyovej sa nakoniec podarilo vrátiť jej nos na miesto.“

Z hradu na druhej strane premočeného školského areálu sa ozvalo dunivé zvonenie, ktoré oznamovalo koniec hodiny, a žiaci sa rozdelili – Bifľomorčania šli hore kamennými schodmi na transfiguráciu a Chrabromilčania zamierili opačným smerom dolu zvažujúcim sa trávnikom k malej Hagridovej drevenej chalupe na okraji Zakázaného lesa.

Hagrid stál pred dverami a jednu ruku mal položenú na obojku veľkého čierneho psa Tesáka. Na zemi pri jeho nohách stálo niekoľko drevených debničiek a Tesák skuvíňal a napínal sa v obojku a očividne chcel preskúmať ich obsah. Keď prišli bližšie, začuli zvláštny hrkotavý zvuk prerušovaný akoby malými výbuchmi.

„Ránko!“ uškŕňal sa Hagrid na Harryho, Rona a Hermionu. „Radšej dočkajte na Slizolinčanov, stavím sa, že totok si nenechajú ujsť – tryskochvosté škroty.“

„Ako?“ spytoval sa Ron.

Hagrid ukázal do debničiek.

„Fuj!“ zapišťala Lavender Brownová a odskočila.

Výraz „fuj“ podľa Harryho mienky tryskochvosté škroty celkom vystihoval. Vyzerali ako zdeformované homáre bez panciera, strašidelné bledé a slizké, z tiel im na tých najčudnejších miestach vytŕčali nohy a hlavy im nebolo vidieť vôbec. V každej debničke sa ich hemžilo okolo stovky, merali asi pätnásť centimetrov, lozili po sebe a slepo vrážali do stien debničky. Veľmi silne páchli zhnitou rybacinou. Podchvíľou z chvosta nejakého škrota vyleteli iskry, pričom to buchlo a škrot sa posunul o niekoľko centimetrov dopredu.

„Akurátne sa vyliahli,“ hrdo oznamoval Hagrid, „tak si ich môžete sami vychovať! Reku, že by sme si z toho urobili taký výskum.“

„A kto povedal, že ich chceme vychovávať?“ ozval sa chladný hlas.

Prišli Slizolinčania. Ten chladný hlas patril Dracovi Malfoyovi a Crabbe a Goyle sa poslušne zasmiali.

Hagrida tá otázka očividne zarazila.

„Čo také robia?“ chcel vedieť Malfoy. „Aký majú význam?“

Hagrid otvoril ústa, očividne úporne rozmýšľal, chvíľku bolo ticho a potom drsne odvetil: „To je na ďalšiu hodinu, Malfoy. Dneska ich budete len kŕmiť. Teraz im dajte ochutnať hen z tej zmesky, ešte som ich predtým nemal, tak neviem, čo im šmakuje. Mám tu mravčie vajíčka, žabie pečienky a kúsky užovky – z každého im dajte kúsok.“

„Najprv hnis a teraz toto,“ frflal Seamus.