Harry Potter a Ohnivá čaša

Drobný Dennis Creevey tackavo podišiel dopredu, potkýnajúc sa na Hagridovom kabáte, práve keď do siene dverami za učiteľským stolom vošiel Hagrid. Hagrid bol zhruba dvojnásobne vyšší ako normálny muž a najmenej tri razy širší, mal dlhé strapaté čierne vlasy a bradu a vyzeral trochu strašidelné, čo však bol klamný dojem, lebo Harry, Ron i Hermiona vedeli, že Hagrid má veľmi láskavú povahu. Keď si sadol na koniec učiteľského stola, žmurkol na nich a sledoval, ako si Dennis Creevey nasadzuje triediaci klobúk. Trhlina pri okraji sa otvorila...

„CHRABROMIL!“ vykríkol klobúk.

Hagrid tlieskal s ostatnými Chrabromilčanmi, keď si Dennis Creevey so širokým úsmevom zložil klobúk, položil ho zase na stolček a ponáhľal sa za svojím bratom.

„Colin, ja som spadol do vody!“ zapišťal a hodil sa na prázdne miesto. „Bolo to fantastické! A niečo ma vo vode chytilo a vyložilo naspäť do člna!“

„Super!“ rovnako vzrušene odvetil Colin. „To bola zrejme obrovská sépia, Dennis.“

„Vau!“ žasol Dennis, akoby nikto ani v tom najfantastickejšom sne nemohol dúfať v to, že vypadne z člna zmietaného búrkou do hlbočizného jazera a vytiahne ho obrovská morská príšera.

„Dennis! Dennis! Vidíš tamtoho chlapca? Toho s čiernymi vlasmi a v okuliaroch? Vidíš ho? Vieš, kto to je, Dennis?“

Harry sa odvrátil a veľmi uprene civel na triediaci klobúk, ktorý teraz zaraďoval Emmu Dobbsovú.

Triedenie pokračovalo, chlapci a dievčatá s rôznou mierou strachu na tvárach po jednom pristupovali k trojnohému stolčeku a ich rad sa pomaly zmenšoval, lebo profesorka McGonagallová bola už pri L.

„Och, ponáhľajte sa,“ stonal Ron a masíroval si brucho.

„Ale no tak, Ron, triedenie je oveľa dôležitejšie ako jedlo,“ napomenul ho Takmer bezhlavý Nick, keď Madleyovú Lauru klobúk priradil do Bifľomoru.

„Jasné že je, keď si mŕtvy,“ odsekol Ron.

„Dúfam, že tohtoroční Chrabromilčania sú vo forme,“ poznamenal Takmer bezhlavý Nick tlieskajúc, keď sa k ich stolu pridala McDonaldová, Natálie. „Nechceme predsa prerušiť víťazné ťaženie.“

Chrabromil už tri razy po sebe vyhral medzifakultné majstrovstvá.

„Pritchard, Graham!“

„SLIZOLIN!“

„Quirková, Orla!“

„BYSTROHLAV!“

A konečne „Whitby, Kevin!“ („BIFĽOMOR!“) a triedenie sa skončilo. Profesorka McGonagallová zobrala klobúk a stolček a odniesla ich.

„Už bolo načase,“ zastonal Ron, chytil do rúk nôž a vidličku a netrpezlivo hľadel na svoj zlatý tanier.

Profesor Dumbledore vstal. Usmieval sa na študentov a vítal ich širokým gestom.

„Chcem vám povedať len dve slová,“ oznámil a jeho hlboký hlas sa v sieni ozýval: „Nasýťte sa!“

„Nech sa tak stane!“ zvolali Harry s Ronom, keď sa im prázdne nádoby pred očami zázračne naplnili.

Takmer bezhlavý Nick smutne sledoval, ako si Harry, Ron a Hermiona naložili na taniere.

„Á, toto je rozhodne lepšie,“ pochvaľoval si Ron s plnými ústami zemiakovej kaše.

„Viete, že máte šťastie, že sa dnes večer hostina vôbec koná?“ poznamenal Takmer bezhlavý Nick. „V kuchyni boli problémy.“

„Prečo? Čo sa stalo?“ vyzvedal sa Harry, žujúc pritom kusisko mäsa.

„Zloduch, kto iný,“ Takmer bezhlavý Nick zakrútil hlavou, ktorá sa mu nebezpečne zakymácala na krku. Vytiahol si okružie trochu vyššie. „Zvyčajná hádka, veď viete. Chcel sa zúčastniť hostiny – a to vôbec nepripadá do úvahy, veď viete, aký je vrcholne nekultúrny, nemôže hľadieť na plný tanier, aby ho neprevrátil. Mali sme zhromaždenie duchov – jedine Tučný mních mu chcel dať šancu – ale, čo bolo podľa mňa veľmi rozumné, Krvavý barón nedovolil.“

Krvavý barón bol duch Slizolinu, vycivený prelud pokrytý striebristými krvavými škvrnami. On jediný z celého Rokfortu mal nad Zloduchom skutočnú moc.

„Mysleli sme si, že Zloducha niečo dožralo,“ zamračene povedal Ron. „Tak čo vlastne urobil v kuchyni?“

„Och, ako zvyčajne,“ pokrčil plecami Takmer bezhlavý Nick. „Všetko prevrátil hore nohami a narobil tam zmätok. Všade sa povaľovali hrnce a panvice. Celá kuchyňa sa topila v polievke. Zdesení domáci škriatkovia prišli skoro o rozum...“

Beng!

Hermiona prevrátila zlatú času. Po stole sa rozlial tekvicový džús a narobil na bielom obruse oranžové fľaky, ale Hermiona si to nevšímala.

„Tu sú domáci škriatkovia?“ zdesene civela na Takmer bezhlavého Nicka. „Tu na Rokforte?“

„Pravdaže,“ prikývol Takmer bezhlavý Nick prekvapený jej reakciou. „Myslím, že v nijakom obydlí v Anglicku ich nie je viac ako tu. Vyše stovky.“

„Nikdy som ani jedného nevidela!“ zvolala Hermiona.

„Vo dne z kuchyne takmer ani nevyjdú,“ vysvetľoval Takmer bezhlavý Nick. „Vychádzajú v noci, aby trochu poupratovali... postarali sa o ohniská a tak... Vy ich predsa nemáte vidieť. To je známka dobrého domáceho škriatka, keď ani neviete, že je, či nie?“

Hermiona nespúšťala z neho oči.

„Ale dostávajú výplatu? Mávajú dovolenky, však? A nemocenské dávky a dôchodok a všetko ostatné?“

Takmer bezhlavý Nick sa tak začal smiať, že sa mu okružie zošmyklo a hlava spadla a zostala visieť na kúsku kože a svalu, ktorými ešte bola spojená s krkom.