Harry Potter a Ohnivá čaša

„Veď nič nerobím!“ chechtal sa Zloduch a hodil vodnú bombu na niekoľko piatačiek, ktoré zapišťali a vrhli sa do Veľkej siene. „Už aj tak sú mokrí. To je len malý postrek. Fiú!“ A ďalšiu bombu namieril na skupinku druhákov, ktorí práve dorazili.

„Zavolám riaditeľa!“ kričala profesorka McGonagallová. „Varujem ťa, Zloduch...“

Zloduch jej vyplazil jazyk, posledné bomby vyhodil do vzduchu, vyletel hore ponad mramorové schodisko a chechtal sa pritom ako pominutý.

„Tak poďme,“ prísne prikázala profesorka McGonagallová premočenému davu študentov. „Do Veľkej siene, šikovne!“

Harry, Ron a Hermiona sa kĺzali cez halu k dvojitým dverám vpravo a Ron si odhŕňal z tváre mokré vlasy a čosi si zlostne šomral.

Veľká sieň bola nádherná ako vždy, vyzdobená na uvítaciu slávnosť na začiatku školského roka. Vo svetle stoviek a stoviek sviečok vznášajúcich sa nad stolmi sa ligotali zlaté taniere a čaše. Okolo štyroch dlhých fakultných stolov sedeli hlúčiky diskutujúcich študentov a v hornej časti siene na jednej strane piateho stola čelom k žiakom sedel učiteľský zbor. Tu bolo oveľa teplejšie. Harry, Ron a Hermiona prešli popri Slizolinčanoch, Bystrohlavčanoch a Bifľomorčanoch a sadli si k ostatným Chrabromilčanom na druhý koniec Veľkej siene k chrabromilskému duchovi Takmer bezhlavému Nickovi. Perlovobiely a polopriesvitný Nick mal dnes oblečený svoj tradičný historický kabátec, ale s mimoriadne veľkým okružím, ktoré slúžilo dvojakému účelu – vyzeral v ňom zvlášť slávnostne a zároveň bránilo tomu, aby sa mu poloodťatá hlava na krku priveľmi kymácala.

„Dobrý večer,“ pozdravil ich s úsmevom.

„Ako komu,“ odpovedal Harry, vyzul sa a vylial si z tenisiek vodu. „Dúfam, že sa s triedením poponáhľajú. Som hladný ako vlk.“

Triedenie nových študentov do fakúlt sa konalo na začiatku každého školského roka, ale nešťastnou zhodou okolností Harry sa od svojho vlastného nezúčastnil ani na jednom. Celkom sa naň tešil. Práve vtedy naňho z druhého konca stola zavolal natešený hlas.

„Ahoj, Harry!“

Bol to Colin Creevey, tretiak, pre ktorého bol Harry hrdinom.

„Čau, Colin,“ ostražito odzdravil Harry.

„Však neuhádneš, Harry? Vieš, čo je nové? Tento rok začína aj môj brat! Môj brat Dennis!“

„Á – to je fajn,“ odvetil Harry.

„Strašne sa teší!“ pokračoval Colin a až nadskakoval na stoličke. „Dúfam, že sa dostane do Chrabromilu! Budeš mu držať palce, Harry?“

„Á, jasne,“ sľúbil Harry. Znova sa otočil k Hermione, Ronovi a Takmer bezhlavému Nickovi. „Bratia a sestry sa zvyčajne dostanú na tú istú fakultu, však?“ spýtal sa. Usudzoval tak podľa Weasleyovcov, lebo všetci siedmi boli v Chrabromile.

„Och, veru nie vždy,“ vyviedla ho z omylu Hermiona. „Dvojča Parvati Patilovej je v Bystrohlave a sú jednovaječné. Človek by si myslel, že budú spolu, nie?“

Harry pozrel na učiteľský stôl. Zdalo sa, že je tam viac prázdnych miest ako zvyčajne. Hagrid, pravdaže, sa ešte stále plavil po jazere s prvákmi. Profesorka McGonagallová zrejme dozerala na utieranie podlahy vo vstupnej hale, ale bola tam aj ďalšia prázdna stolička a Harry nemohol prísť na to, kto chýba.

„Kde je nový učiteľ obrany proti čiernej mágii?“ spytovala sa nahlas Hermiona, ktorá tiež hľadela na učiteľský stôl.

Dosiaľ nemali učiteľa obrany proti čiernej mágii, čo by vydržal dlhšie ako jeden školský rok. Harry si zo všetkých najväčšmi obľúbil profesora Lupina, ktorý odstúpil vlani. Prešiel pohľadom po učiteľskom stole. Nevidel tam nijakú novú tvár.

„Možno nikoho nezohnali!“ znepokojene poznamenala Hermiona.

Harry sa pozornejšie zahľadel na učiteľov. Drobný profesor Flitwick, učiteľ čarovania, sedel na veľkom vankúši vedľa učiteľky herbológie profesorky Sproutovej s nakrivo nasadeným klobúkom na jemných sivých vlasoch. Rozprávala sa s profesorkou Sinistrovou z katedry astronómie. Po druhom boku profesorky Sinistrovej sedel učiteľ elixírov profesor Snape s voskovožltou tvárou, krivým nosom a mastnými vlasmi – toho mal Harry najneradšej z celého Rokfortu. Harryho nenávisť k Snapovi sa dala porovnať iba so Snapovou nenávisťou k Harrymu, ktorá, ak je to vôbec možné, za posledný rok vzrástla, keď Harry pomohol Siriusovi uniknúť rovno Snapovi pod veľkým nosom – Snape a Sirius boli nepriatelia od školských čias.

Vedľa Snapa bolo prázdne miesto, ktoré zrejme patrilo profesorke McGonagallovej, ako odhadoval Harry. Ďalej, presne v strede sedel riaditeľ profesor Dumbledore. Jeho dlhé striebristé vlasy a brada sa leskli vo svetle sviečok a na veľkolepom tmavozelenom habite mal vyšité množstvá hviezd a mesiačikov. Končeky dlhých prstov mal spojené, opieral si o ne bradu a cez polmesiačikové okuliare zamyslene hľadel na strop. Aj Harry pozrel hore. Strop bol začarovaný a vždy vyzeral tak ako obloha vonku, ale ešte nikdy ho Harry nevidel takýto búrkový. Prevaľovali sa na ňom čierne a fialové mraky, a keď sa vonku ozvalo ďalšie zahrmenie, aj na strope sa zjavil rozvetvený blesk.

„Och, ponáhľajte sa,“ stonal vedľa Harryho Ron, „zjedol by som aj hipogrifa.“