Harry Potter a Ohnivá čaša

„Aj Bagman nám chcel povedať, čo sa deje na Rokforte,“ povedal namrzene, keď si sadol vedľa Harryho. „Na Svetovom pohári, pamätáš sa? Ale vlastná matka mi to nepovie. Ktovie, čo...“

„Psst!“ zašepkala odrazu Hermiona, pritisla si prst na pery a ukazovala na susedné kupé. Harry a Ron zmĺkli a počuli, ako k nim cez otvorené dvere dolieha známy ťahavý hlas.

„...otec vlastne uvažoval, že ma pošle radšej na Durmstrang než na Rokfort. Pozná tam riaditeľa, viete. Viete, aký má názor na Dumbledora – ten chlap tak obľubuje humusákov – a na Durmstrang taký odpad neberú. Ale mame sa nepozdávalo, že by som mal chodiť do školy tak ďaleko. Otec hovorí, že na Durmstrangu majú oveľa rozumnejší postoj k čiernej mágii než na Rokforte, študenti na Durmstrangu sa ju skutočne učia, nielen obranu proti nej ako my...“

Hermiona vstala, po prstoch prešla ku dverám kupé a zavrela ich, takže už Malfoyov hlas nepočuli.

„On si myslí, že Durmstrang by mu vyhovoval lepšie, čo?“ zavrčala nahnevane. „Škoda, že ta nešiel, nemuseli by sme ho teraz trpieť.“

„Durmstrang je ďalšia čarodejnícka škola?“ spýtal sa Harry.

„Áno,“ opovržlivo prikývla Hermiona, „a má hroznú povesť. Podľa Hodnotenia magického vzdelávania v Európe kladie veľký dôraz na čiernu mágiu.“

„Myslím, že to sme už počuli,“ poznamenal Ron nechápavo. „Kde je? V akej krajine?“

„To nikto nevie,“ Hermiona nadvihla obočie.

„Ale prečo nie?“ čudoval sa Harry.

„Čarodejnícke školy medzi sebou už tradične súperia. Durmstrang a Beauxbatons údaje o sebe taja, aby im nikto nemohol ukradnúť ich tajomstvá,“ vecne odvetila Hermiona.

„Prosím ťa,“ rozosmial sa Ron. „Durmstrang musí byť asi rovnako veľký ako Rokfort – ako skryješ taký veľký hrad?“

„Ale veď aj Rokfort je skrytý,“ prekvapene odvetila Hermiona. „Každý to vie... teda vlastne každý, kto čítal Dejiny Rokfortu.“

„Tak v tom prípade iba ty,“ podotkol Ron. „Pokračuj. Ako sa dá skryť také miesto, ako je Rokfort?“

„Je začarovaný,“ vysvetľovala Hermiona. „Ak naň hľadí nejaký mukel, vidí iba rozpadávajúcu sa starú zrúcaninu s ceduľou nad vchodom: NEBEZPEČENSTVO ZOSUVU, NEVSTUPOVAŤ!“

„Takže aj Durmstrang navonok vyzerá ako ruina?“

„Možno,“ pokrčila plecami Hermiona, „alebo naň uvalili mukloodpudzujúce kúzlo ako na štadión, kde sa konal Svetový pohár. A aby sa k nemu nedostali zahraniční čarodejníci, je nezmapovateľný.“

„Vysvetli.“

„No, budovu môžeš začarovať, takže nie je možné ju zmapovať, však?“

„Ak to hovoríš ty,“ povedal Harry.

„Ale ja si myslím, že Durmstrang musí byť niekde ďaleko na severe,“ zamyslene povedala Hermiona. „Niekde, kde je chladno, lebo súčasťou ich uniformy sú kožušinové čiapky.“

„Ach, predstav si tie možnosti,“ zasníval sa Ron. „Bolo by také ľahké zhodiť Malfoya z ľadovca, aby to vyzeralo ako nehoda... Škoda, že ho jeho matka tak miluje...“

Ako sa vlak šinul ďalej na sever, dážď stále hustol. Obloha bola taká tmavá a okná také zaparené, že lampy svietili aj na poludnie. Po chodbe drnčal vozík s obedom a Harry pre všetkých nakúpil veľkú kopu kotlíkových koláčikov.

Popoludní sa v ich kupé zastavilo zopár kamarátov vrátane Seamusa Finnigana, Deana Thomasa a Nevilla Longbottoma, mimoriadneho zábudlivca s okrúhlou tvárou, ktorého vychovávala stará mama, veľmi svojrázna čarodejnica. Seamus mal ešte stále pripnutú írsku ružicu. Zdalo sa, že čary z nej už trochu vyprchali, hoci ešte stále jačala: „Troy – Mulletová – Moranová!“ hlas mala veľmi slabý a akýsi unavený. Po pol hodine Hermionu už unavili tie nekonečné rozhovory o metlobale a znova sa pohrúžila do Všeobecnej príručky kúzel pre štvrtý ročník a začala sa učiť privolávacie zaklínadlo.

Neville ostatným závidel, ako znova prežívajú Svetový pohár.

„Starká nechcela ísť,“ povedal nešťastne. „Nechcela kúpiť lístky. No muselo to byť úžasné.“

„Veru bolo,“ potvrdil Ron. „Pozri na toto, Neville...“

Pohrabal sa v kufri na polici a vytiahol malú figúrku Viktora Kruma.

„Fíha!“ závistlivo zahvízdal Neville, keď mu Ron položil Kruma na bucľatú ruku.

„Videli sme ho celkom zblízka,“ pokračoval Ron. „Sedeli sme v najvyššej lóži...“

„Prvý a posledný raz v živote, Weasley.“

Vo dverách sa zjavil Draco Malfoy. Za ním stáli Crabbe a Goyle, jeho obrovskí grobianski kumpáni. Obaja v lete vyrástli prinajmenšom o štvrť metra. Rozhovor očividne vypočuli pri dverách kupé, lebo Dean a Seamus za sebou nezavreli.

„Nepamätám sa, že by sme ťa pozvali, Malfoy,“ odmerane povedal Harry.

„Weasley... čo je toto?“ Malfoy ukazoval na Kvíkovu klietku. Visel z nej rukáv Ronovho slávnostného habitu, kolísal sa v rytme pohybujúceho sa vlaku a sivastá čipková manžeta prezrádzala všetko.

Ron chcel rýchlo odpratať habit z dohľadu, ale Malfoy sa poponáhľal, zachytil rukáv a potiahol.

„Pozrite sa na toto!“ zvolal nadšene a ukazoval Ronov habit Crabbovi a Goylovi. „Weasley, hádam si si to nechcel obliecť? Také boli v móde roku tisíc osemsto deväťdesiat...“