Harry Potter a Ohnivá čaša

„Zožer lajno, Malfoy!“ odsekol mu Ron a jeho tvár mala rovnakú farbu ako ten slávnostný habit, ktorý vytrhol Malfoyovi z ruky. Malfoy zavýjal pohŕdavým smiechom, Crabbe a Goyle sa hlúpo chechtali.

„Tak čo... chystáš sa prihlásiť, Weasley? Pokúsiš sa získať pre rodinné meno trochu slávy? Ide aj o peniaze, veď vieš... keby si vyhral, mohol by si si dovoliť aj nejaký slušný habit...“

„O čom to hovoríš?“ oboril sa naňho Ron.

„Tak sa teda prihlásiš?“ zopakoval Malfoy. „Predpokladám, že ty určite, Potter. Nikdy nevynecháš príležitosť sa ukázať, čo?“

„Buď nám vysvetlíš, o čom tu trepeš, alebo zmizni, Malfoy,“ podráždene vyprskla Hermiona ponad Všeobecnú príručku kúzel pre štvrtý ročník.

Po Malfoyovej bledej tvári sa roztiahol škodoradostný úsmev.

„Len mi nehovor, že o tom nevieš,“ škľabil sa. „Máš tatka a brata na ministerstve a ty o tom ani nevieš? Teda mne to otec povedal už dávno... počul to od Korneliusa Fudgea. Lenže môj otec sa vždy stýkal s tými najvyššími na ministerstve... Možno tvoj tatko sedí na priveľmi nízkom poste, aby o tom vedel, Weasley... áno... o takých dôležitých veciach asi pred ním nehovoria...“

Malfoy sa znovu rozosmial, kývol Crabbovi a Goylovi a všetci traja zmizli.

Ron vstal a zatresol dvere kupé za nimi tak silno, až sa rozbilo sklo.

„Ron!“ vyčítavo zvolala Hermiona, vytiahla prútik, zahundrala „Reparo!“ a črepiny skla sa znova spojili do jednej tabule a skočili do dverí.

„No ale... keď to povedal tak, akoby on vedel všetko a my sme boli úplní idioti...“ zavrčal Ron. „Môj otec sa vždy stýkal s tými najvyššími na ministerstve. Tatka by mohli hocikedy povýšiť, ibaže jemu sa páči tam, kde je.“

„Jasne,“ pokojne prikývla Hermiona. „Len sa nenechaj Malfoyom vyprovokovať, Ron...“

„On! Žeby ma on vyprovokoval? Kdeže!“ tvrdil Ron, zobral si jeden zo zvyšných kotlíkových koláčikov a rozmliaždil ho na kašu.

Rona zlá nálada neopustila do konca cesty. Veľa toho nenahovoril, ani keď sa prezliekli do školských habitov, a ešte stále sa mračil, keď Rokfortský expres spomaľoval a napokon v úplnej tme zastal na stanici v Rokville.

Keď sa dvere vlaku otvorili, nad hlavami im zahrmelo. Hermiona zakrútila Krivolaba do plášťa a Ron nechal slávnostný habit na Kvíkovej klietke a vystúpili z vlaku s hlavami sklonenými a očami prižmúrenými pred lejakom. Dážď bol teraz taký hustý, akoby im niekto bez prestania vylieval na hlavy vedrá ľadovej vody.

„Ahoj, Hagrid!“ zakričal Harry, keď na opačnom konci nástupišťa zbadal obrovskú siluetu.

„Máš sa, Harry?“ kýval mu Hagrid. „Uvidíme sa na slávnosti, jak sa dovtedy neutopíme!“

Prváci sa už tradične prevážali do hradu s Hagridom po jazere.

„Och, v takomto počasí by sa mi veru nechcelo plaviť sa po jazere,“ povedala Hermiona drkotajúc zubami, keď sa pomaly aj s ostatnými posúvali po nástupišti. Pred stanicou na nich čakala stovka kočiarov bez záprahu. Harry, Ron, Hermiona a Neville vďačne do jedného nasadli, dvere sa zabuchli a o chvíľu ich už myklo, keď sa procesia kočov s rachotom a špľachotom pohla k Rokfortu.

12 Trojčarodejnícky turnaj

Koče sa terigali cez bránu stráženú sochami okrídlených diviakov, po širokej ceste a nebezpečne sa kymácali vo vetre, ktorý narastal na víchricu. Harry sa opieral o okno a videl, že Rokfort je čoraz bližšie a za hustou dažďovou clonou sa mihajú jeho osvetlené okná. Keď ich koč zastal pri kamenných schodoch pred veľkými dubovými hlavnými dverami, oblohu preťal blesk. Cestujúci z koča pred nimi sa už ponáhľali dovnútra. Harry, Ron, Hermiona a Neville vystúpili a aj oni zhrbení trielili hore schodmi a zdvihli hlavy, až keď boli v bezpečí priestrannej, fakľami osvetlenej vstupnej haly s veľkolepým mramorovým schodiskom.

„No namojdušu,“ potriasol hlavou Ron a voda z neho prskala na všetky strany, „keď to takto pôjde ďalej, jazero sa vyleje. Som celkom premočený... ÁÁÁ!“

Zo stropu spadol Ronovi na hlavu veľký červený balón naplnený vodou a roztrhol sa. Premočený pľuvajúci Ron vrazil do Harryho a práve vtedy spadla druhá vodná bomba, ktorá tesne minula Hermionu, rozprskla sa pri Harryho nohách a ľadová voda mu premočila tenisky i nohy. Všetci okolo nich vrešťali a začali sa tlačiť, aby unikli z palebnej línie. Harry pozrel hore a videl, že asi sedem metrov nad nimi sa vznáša duch Zloduch, mužíček v klobúku so zvončekmi a s oranžovým motýlikom pod krkom, sústredene vraští širokú zlomyseľnú tvár a znova mieri.

„ZLODUCH!“ skríkol nahnevaný hlas. „Zloduch, okamžite zleť dolu!“

Z Veľkej siene pribehla zástupkyňa riaditeľa a vedúca Chrabromilu profesorka McGonagallová, pošmykla sa na mokrej dlažbe a schmatla Hermionu okolo krku, aby nespadla.

„Au... prepáčte, slečna Grangerová...“

„To nič, pani profesorka!“ zjojkla Hermiona a masírovala si hrdlo.

„Zloduch, okamžite dole!“ oborila sa naňho profesorka McGonagallová, keď si napravila končistý klobúk a zamračene pozrela hore cez okuliare s hranatým rámom.